Airedale  terier

Povaha plemena
Lovecké gény airedaleteriéra (taktiež erdelteriér)  spôsobujú, že je niekedy trochu ťažšie vychovateľný.Ak teda nemá byť používaný k lovu, je potrebné v ňom už od mladosti jeho lovecký inštinkt potláčať. Je to veľmi živý a temperamentný pes, ktorý má neustále energiu na rozdávanie. Hodí sa výborne k výcviku, ale treba k nemu pristupovať individuálne a cvičenia často meniť, inak ho čoskoro prestane baviť. Erdelteriér rád stopuje a aportuje, má veľmi vyvinuté zmysly, hlavne zrak a čuch. Nikdy nie je agresívny, ale ak na neho zaútočí iný pes, nikdy necúvne. Má nadpriemernú inteligenciu, a preto potrebuje dôsledného, ​​ale vľúdneho pána.

Popis erdelteriéra
Airedale Terier je najväčší z teriérov. Má svalnatú, kompaktný postavu s dlhou, plochou hlavou, mohutné čeľuste a silnú papuľu s plochými lícami. Suchý krk prechádza v krátky rovný chrbát a svalnaté bedrá. Jeho hrudník je široký a rebrá dobre klenuté. Predné behy sú rovné, stehná dlhá a mocná. Má húževnatú hustú srsť, ktorá však vyzerá hladko a tesne prilieha k telu. Väčšia časť tela má trieslovú farbu s čiernym (tzv. grizzly) sedlom. Výška v kohútiku je medzi 56 a 62 cm a v priemere sa dožíva 13 rokov.

Klasifikácia FCI
Do plemennej knihy bol prvýkrát zapísaný v roku 1862, ale štandard bol ustanovený až v roku 1886 vo Veľkej Británii. Podľa FCI (Medzinárodná kynologická federácia) je zaradený do skupiny III. - Teriéry, sekcia 1 - vysokonohý a strednenohý teriéry.Pracovná skúška voliteľne. Oficiálna skratka je AT. Využitie - teriér.
 
Základná starostlivosť o psa
Erdelteriér potrebuje pravidelnú starostlivosť o srsť. Je chybou psa strihať, srsť by sa mala každé asi 3 mesiace trimovať trimovacím nožom, čím získa tú správnu kvalitu. Zastrihávať srsť je vhodné len pri vonkajších zvukovodov, aby sa zamedzilo zápalom, a medzi prstami na labkách.

Erdelteriér by sa mal kúpať len, keď je to už nevyhnutné, pretože jeho srsť má zvláštnu schopnosť špiniť sa tým viac, čím viac sa umýva.

História plemena erdelteriér
Jeho pôvodný názov bol Bingley Terrier podľa mesta Bingley. Bol známy tiež ako Brokenhaired Terrier, Waterside Terrier či Rough-haired Terrier. Práve na výstave v Bingley v roku 1879 bol však definitívne označený ako Airdale Terrier, podľa rieky Aire v grófstve Yorkshire v strednom Anglicku, odkiaľ pochádza. Bol cielene vyšľachtený v druhej polovici 19. storočia vo Veľkej Británii ako lovecký pes. Nie je to teda pôvodné plemeno. Keďže bol šľachtený s jasným zámerom, boli pre kríženie vybrané plemená starých anglických psov otterhoundov a už neexistujúceho Black and Tan teriérov a veľmi pravdepodobne aj kólia a írsky teriér. Koncom 19. storočia zažil erdelteriér mohutný rozmach a čoskoro sa ustálil jeho vzhľad. V roku 1892 vznikol prvý samostatný klub.

Bol to všestranne použiteľný poľovný pes, ktorý sa rovnako dobre hodil pre lovenie ondatier a vydier ako pre lov medveďov, vlkov alebo vysokej zvery. Práve jeho všestrannosť mu časom získala v konkurencii ostatných teriérov veľkú obľubu. Používal sa aj ako strážny a pastiersky pes.

Počas 1. svetovej vojny vyhľadával zranených, a keďže sa osvedčil, začal byť stále viac používaný ako služobný pes u polície, colníkov, sanity, záchranárov apod A v tejto úlohe je tak úspešný, že sa pomaly zabúda na jeho lovecké schopnosti.

Americká akita

Povaha plemena
Akita je veľmi priateľský pes, oddaný a ostražitý. Celkom ľahko sa prispôsobí a občas vás až prekvapí obdivuhodnou inteligenciou.Potrebuje byť plnoprávnym členom rodiny, ale tiež musí dostať správny výcvik. Nevydrží celý deň prechádzať po malom výbehu a mali by sme mu dopriať vlastné územie, ktoré potom nekompromisne chráni pred cudzími votrelcami. Akita nepatrí k plemenám, ktorá štekajú na všetko, čo sa pohne, dokáže rozlíšiť reálne nebezpečenstvo od prechádzajúceho cyklistu. Keď vás prebudí štekot, stojí za to vstať z postele. Dobre vycvičený pes sa môže uplatniť ako v záchranárstvo, tak v agility. Po absolvovaní príslušného výcviku sa môže stať dobrým pomocníkom pri love čiernej zveri.

 

Popis americkej akity
Veľký robustný pes so širokou hlavou, na ktorej je dobre viditeľná plytká ryha. Keď je rozrušený, objavujú sa na čele aj vrásky. Uši má vztýčené a oči tmavo hnedej.Akita má poschodovou srsť s hustou podsadou. Krycia srsť nepatrne odstáva, ale vďaka nej akita nevadí ani veľmi nízke teploty. Mohutný, bohato osrstený chvost je vysoko nasadený a nesený nad chrbtom. Americká akita má mnoho farebných variantov, stretávame sa s červenou, žltou a bielou, s maskou i bez a mnohými ďalšími kombináciami. Výška v kohútiku je u psov 66 až 71 cm au súk 61 až 66 cm.

 

Základná starostlivosť o psa
Kvôli vysokej odolnosti akity proti bolesti nie je vhodný výcvik donucovacími metódami. Skôr sa snažte psa motivovať. Zvykajte ho na ďalšie psy už od šteňaťa, inak by sa v dospelosti mohla prejaviť nežiaduce agresivita. Taktiež si dajte pozor na vrodený lovecký pud americkej akity. Nežiaducemu správaniu psa predchádzajte už vo veku šteňaťa.

Srsť americkej akity nie je nijak náročná na starostlivosť. Vyžaduje iba kefovanie.Neodporúča sa príliš časté kúpanie. Zaiste vás tiež poteší fakt, že pravidelné čistenie uší, očí alebo ošetrovanie kože, u iných plemien tak potrebné, nie je u Akity nutnosťou.

História plemena americká akita
Počiatky histórie plemena americkej akity sa zhodujú s vývojom plemena akita inu. V japončine znamenajú slová "inu" alebo "ken" pes. Akita Inu je teda pes z oblasti Akita. Prvé svedectvo o psoch typu Akita pochádzajú z éry "Edo" v 17. storočia.

V čase, keď sa začali rozširovať psie zápasy, boli Akity krížené s dogami alebo svatobernardskými psov za účelom zvýšenia agresivity. Neskôr sa kvôli zavlečenia besnoty začal počet chovných psov rapídne znižovať a plemeno akita takmer vymizlo.Základom nového chovu sa stalo plemeno Matagi, objavené v horských oblastiach Japonska. Roku 1927 vznikla spoločnosť pre zachovanie Akity, v roku 1931 bolo potom japonskou vládou vyhlásené toto plemeno za národné kultúrne dedičstvo.

Do USA sa plemeno Akita dostalo už v roku 1900, ale až po 72 rokoch dosiahlo počtu, ktorý je potrebný na otvorenie vlastnej plemennej knihy. Nejrozdílnějším prvkom americkej a japonskej vetvy sa stala farba. Kým Američania si obľúbili Akity všetkých farieb, Japonci uznávajú iba bielu, červenú či žíhanú srsť a to vždy s maskou bielou. Meno Veľký japonský pes Akity získali až na Svetovej výstave v Mexiku (1999) a zaslúženým názvom americká akita sa pýši až od roku 2006.

Akita inu

Povaha plemena
Akita inu je mimoriadne verný pes. Sú zdokumentované prípady, kedy aj desať rokovpo smrti svojho pána Akita chodil čakať na stanicu, odkiaľ sa pán vracal z práce. Sú topríjemní a milí psi, ktorí sa veľmi dobrehodia k deťom. Sú veľmi inteligentný, ale niekedy trochu tvrdohlaví a príkazvykonajú, až keď sa im zachce. Mal by ich preto vychovávať už skúsenejší chovateľ. Samce sú niekedy prílišdominantné voči iným psom, čo sa dáminimalizovať na skorú socializácioušteňaťa. Akita inu sa veľmi dobre a rýchloučí, a preto sa často využíva pricanisterapii, a to aj u nás. Akita saosvedčila aj ako služobný pes policajtov avojakov.

Popis akita inu
Je to veľký, svalnatý pes s výškou v kohútiku okolo 61 až 67 centimetrov. Má hrubú,rovnú srsť s hustou podsadou. Farba srsti je červená, sezamová, ohnivá a biela. Uprvých troch uvedených farebných variant musí byť zreteľné "urajiro", čo je bielasrsť na lícach, papuli, hrudi, spodnej strane trupu a na špičke chvosta. Lebka je v pomere k telu so širokým čelom, stredne dlhou papuľou a silnými zubami s nožovitýmskusom. Oči a uši sú pomerne malé. Má rovný chrbát, silný hrudník a chvost výraznezatočený nad chrbát. V priemere sa dožíva veku 12 rokov.

Klasifikácia FCI
Podľa klasifikácie FCI (Medzinárodnej kynologickej federácie) je akita inuzaradený do V. skupiny - špice a primitívne plemená, sekcia 5 - ázijský špic apríbuzné plemená, bez pracovnej skúšky. Oficiálna skratka v SR je AI. Použitie akospoločenský, sprievodný a strážny pes.

Základná starostlivosť o psa
Akita asi počas 7 mesiacov rýchlo vyrastie do svojej konečnej výšky, čo by mohloviesť k domnienke, že jeho vývoj je ukončený, ale kĺby a kosti sú ešte "nedospelé",preto je potrebné psa nepreťažovať. Vo výchove musíte byť dôslední, trpezliví, alepriateľskí a počítať s tým, že akita inu je skutočne trochu tvrdohlavý pes.

Zaujímavosťou je, že srsť akity jesamočistiaca a chýba jej klasický psí zápach.

História plemena akita inu
Názov plemena vznikol podľa prefektúry Akita na severe ostrova Honšú, odkiaľ toto plemeno pravdepodobne pochádza. Druhá časť mena "Nuž", rovnako ako "Ken"znamená v japončine "pes". Plemeno akita inu je jedným z vôbec najstarších psíchplemien. Kostrové nálezy ukazujú, že jeho menší predchodcovia 

tu boli už pred 5tisíc rokmi. Pôvodne boli používané ako lovecké psy. boli schopní zadržať medveďa,rovnako ako vysokú zver, ale pomáhali aj rybárom naháňať ryby do sietí. S postupomčasu ale v Japonsku ubúdalo zveri a akita inu začal byť chovaná samurajmi,bohatými feudálnymi rodinami a cisárskym dvorom, a bola mu preukazovaná značnáúcta . jeho postavenie bolo natoľko výsostné, že poddaní ho nesmeli vlastniť. Každýpes potom mal obojok takej farby, ktorá patrila spoločenskej vrstve jeho majiteľa,pričom cisárov

 pes mal obojok zlatý. boli im prideľovaní osobné ošetrovatelia adokonca boli vydávané osobitné zákony a nariadenia, ktoré určovali, ako sa k psovisprávať a ako s ním hovoriť. V roku 1931 bol cisárom vyhlásený za japonský národnýpoklad a bol zakázaný jeho export.

Plemeno zažilo i zlé časy a takmer vymrelo, keď boli psy používané na zápasy a vzáujme čo najväčšej výkonnosti krížené s inými plemenami, najmä mastif. Ďalšieťažké obdobie nastalo za druhej svetovej vojny, ale po nej bol prelomený zákazexportu a veľa psov si americkí vojaci priviezli sebou domov. Tak začal chov vAmerike, kde bol v roku 1956 založený prvý klub chovateľov.