Anglický mastif

Povaha plemena
Nie nadarmo sa o mastif hovorí, že je to obor s nežným srdcom. Hoci bol používaný hlavne pre boj, jeho "parketa" je skôr stráženie. Svoje teritórium bráni neústupne, a ak ho votrelec naruší, napadne ho. Môže byť teda veľmi nebezpečný, ale len ak je k tomu vyprovokovaný. Inak je to pokojný, až apatický pes, najmä deťom dovolí veľa. Má veľmi milú a priateľskú povahu, miluje svoju rodinu a vyžaduje jej blízkosť. Nie je preto vhodné ho chovať vonku v koterci. Anglický mastif je inteligentný, vnímavý a poslušný pes, aj keď na povely reaguje trochu pomalšie. Práve ľahká ovládateľnosť v kontraste s jeho mohutnosťou, na ňom možno najviac prekvapí.

Popis anglického mastifa
Anglický mastif je najmohutnejším zo všetkých psích plemien. Jeho veľkosť a masívnosť zaručene upúta váš pohľad. V kohútiku meria títo psy od 70 do 76 cm a niektorí môžu vážiť až 160 kg. Standard však váhu neudáva. Má širokú hlavu s krátkou tlamou, ďaleko od seba posadenými očami a malými, tenkýma ušami. Hrudník je hlboký a rebrá dobre klenuté, rovnako tak chrbát a bedrá. Všade je poznať mohutné osvalenie. Má ťažké a svalnaté končatiny a široké, okrúhle labky. Chvost je nasadený vysoko, ale nesmie sa nosiť nad líniou chrbta. Srsť má mastif krátku, hladkú, priliehajúce k telu, ktorej farba môže byť plavá až červenohnedá, so svetlým alebo tmavým žíhováním. Priemerne sa dožívajú 10 až 12 rokov.

Kvalifikácia FCI
Podľa FCI (Medzinárodnej kynologickej federácie) je anglický mastif zaradený do skupiny II. - Pinče a bradáče, molosoidné plemená a švajčiarske salašnícke psy, sekcia 2.1 - dogovité molosy, bez pracovnej skúšky. Oficiálna skratka pre SR je EM. Pôvodným využitím to bol lovecký a strážny pes, dnes spoločník a strážca.

Základná starostlivosť o psa
Anglický mastif potrebuje priestor, ale nemal by sa správať vonku. Má rád kontakt s rodinou. Nevyžaduje dlhé prechádzky, svojou podstatou je to tak trochu leňoch.Stačí niekoľko kratších prechádzok denne. Najmä v mladosti sa nesmie preťažovať, aby sa mu dobre vyvinuli kĺby a kostra. Kvôli svojej veľkosti niekedy máva práve s kostrou problémy. Inak ale netrpia chorobami viac než iné plemená.

História plemena anglický mastif
Meno má zrejme pôvod v keltskom jazyku, alebo vychádza z pojmu "Mansuetus", čo v latinčine znamenalo "mierny, krotký", teda vlastnosť, ktorú tento mohutný pes udivuje. Anglický mastif má, rovnako ako celá rada iných plemien, svoj pôvod v prastarých molosských psoch, ktorých praprapředek - Lupus Laniger žil v dobe neolitu na tibetských náhorných planinách. Odtiaľ sa psy rozšírili do Mezopotámie a neskôr s Keltmi do Európy a Anglicka. Isté je, že na ne narazil už Julius César, keď v roku 55 pnl dobýval anglická opevnenia. Anglický mastif bol po celé stáročia používaný v bitkách a vojnách. Bojoval za Anglicko proti Francúzom, bol vo vojne Severu proti Juhu, dobýval Južnú Ameriku so španielskymi konqistadory. Sila a odvaha tohto psa bola tiež zneužívaná v zápasoch proti medveďom, býkom a levom, čo bola obľúbená zábava starých Rimanov a neskôr aj britskej šľachty. Stal sa ale obľúbencom aj prostého ľudu, keď bol používaný napríklad k naháňania býkov pred zabitím, aby sa zabezpečila krehkosť mäsa. Po zákaze zápasov v polovici 19. storočia, nachádzal mastif uplatnenie len ako strážca a jeho obľuba klesala. Strážca bol však dokonalý a jeho schopnosti sa skoro démonizovala. Nakoniec pes Baskervilský nie je nič iné ako práve anglický mastif. Ďalšie kríze tohto plemena spôsobila II. svetová vojna.

 Americký pitbulteriér

Povaha plemena 
Americký pitbulteriér je mierumilovný k ľuďom a úplne oddaný svojej rodine. Dokáže ju brániť aj za cenu straty života. Tiež veľmi ťažko nesie, keď rodinu niekto opustí. Má vyrovnanú povahu, je kamarátsky a hodí sa aj k deťom. Americký pitbulteriér je spoločenský pes, ktorý má rád každú návštevu, hoci je voči cudzím ľuďom trochu rezervovaný. Je výnimočne odolný voči fyzickej a psychickej záťaži, dokáže vytrvalo a tvrdo pracovať a potrebuje byť stále niečím zamestnaný. Pri styku s inými psami dáva najavo svoju nadradenosť, ktorú má geneticky zakódovanú. Pri správnej výchove s ním však nie sú problémy a svojou trochu pošramotenú povesť si určite nezaslúži. V zlých rukách môže byť však "pitbul" nebezpečný, a to predovšetkým preto, že sa vždy chce svojmu pánovi zavďačiť, čo je ľahko zneužiteľné. 

Popis amerického pitbulteriéra 
Americký pitbulteriér je pevný, atletický pes s kvadratickou stavbou tela, ktorý pôsobí sebaistým a spoľahlivým dojmom. Hlava je hranatá, mohutná, medzi ušami široká, oči malé, oválne a hlboko nasadené. Má výrazné lícne kosti, silné čeľuste, zuby s nožnicovým skusom, kde horné zuby prekrývajú spodné, nos sa široko roztvorenými nozdrami a vysoko nasadené uši. Krk má americký pitbulteriér silný, rovnako ako pevné svalnaté plecia, krátky mierne sa zvažujúca chrbát a hlboký hrudník s dobre klenutými rebrami. Chvost je krátky, nízko nasadený a ku koncu sa zužujúci. Má mohutné silné končatiny so stredne veľkými labami. Srsť je krátka, lesklá a na dotyk tvrdá. Je prípustné akékoľvek sfarbenie. Váha sa pohybuje od 13 do 22 kg u súk a od 16 do 30 kg u psov. Americký pitbulteriér sa dožíva v priemere 12 rokov. 

Klasifikácia FCI 
Americký pitbulteriér nie je oficiálne uznaným plemenom. Jediná organizácia, ktorá môže viesť plemennej knihy a vydávať certifikáty a rodokmene je ADBA (American Dog Breeders Association), založená roku 1902. 

Základná starostlivosť o psa 
Najdôležitejšou súčasťou starostlivosti o pitbula je výchova, ktoré sa musíme venovať už od útleho šteňacieho veku. Je potrebné mať pevnú ruku a vedieť dodať správnu motiváciu. Je nutné psa dobre socializovať, vybudovať si autoritu a hlavne si ju vedieť udržať. Americký pitbulteriér má rád veľa pohybu, dlhé vychádzky, miluje rôzne psie športy, a toto všetko je mu potrebné dať. Na prechádzke by mal mať pre istotu náhubok i dobre vychovaný pes. Srsť nepotrebuje žiadnu nadštandardnú starostlivosť. 

História plemena americký pitbulteriér 
Po hladomoru v roku 1845 sa milióny Írov sťahovalo zo svojej krajiny do Ameriky a tí najchudobnejší do Anglicka. Tam podľa vtedajších zákonov nesmeli chudobní vlastniť lovecké psy, ale pritom potrebovali loviť a chrániť svoj majetok pred divou zverou. Preto cvičili menšie teriérmi a bojovnosť im dodávali pri stále obľúbenejších psích zápasoch. Tak vznikli tzv "pitteriéři", ako nová psie odnož. Títo anglickí bojoví psi sa dostávali spoločne so škótskymi psami k americkým Írom v oblasti Bostone, kde je farmári potrebovali na ustráženie stád dobytka a tiež pre zápasy. Tu je krížili s väčšími psami, a tak postupne vznikol americký pitbulteriér a staffordshirský teriér. Na rozdiel od ich blízkych príbuzných buldogov ale nebojovali s býkmi, ale takmer výhradne vždy so psami, väčšinou zase s bulteriér. Plemeno ešte nie je uznané FCI, a pretože sa vždy šľachtili hlavne charakter psa, existujú i značné exteriérové ​​rozdiely. 

Americký stafordšírsky teriér

Povaha plemena
Hoci sa to na prvý pohľad nemusí zdať, je to pes vhodný k deťom aj do bytu. Je to typický ochranitel a obranár. Hoci je príslovečne odvážny, pokiaľ je správne vychovaný, nikdy nie agresívny. Ak však bol vychovaný nedôsledne, môže byť agresívny voči iným psom a nedôverčivý k cudzím ľuďom. Predsa len sú v jeho krvi gény zápasníkov. Niekedy je trochu tvrdohlavý, a preto vyžaduje naozaj disciplínu.Je veľmi pohyblivý a čulý a neobyčajne zvedavý ku svojmu okoliu. Je to dobrý Krysař, ale aj osobný strážca. Vo vypätých situáciách sa vie rýchlo a správne rozhodnúť, inak je ale pokojný a mierny.

 

Popis amerického staforda
Americký stafordšírsky teriér je menší zavalitý až zavalitý pes. Vyžaruje z neho sila a výkonnosť. Výška v kohútiku je 43 až 48 cm a váha 18 až 23 kg. Hlava je klinovitá s širokou lebkou, zreteľnými lícami a okrúhlou, silnou tlamou. Oči má tmavé, posadené široko od seba, bez ružových viečok. Uši sú krátke polo-alebo úplne vztýčené, dnes už nekupírované. Silný krk a mohutné svalnaté plecia prechádzajú v krátky chrbát, mierne sa zvažujúca k zadku. Rebrá sú dobre klenuté, chvost je krátky, nízko posadený, kužeľovito sa zužujúci a dnes už aj nekupírovaný. Končatiny sú silné, dobre osvalené so stredne veľkými labami. Srsť má americký staford krátku a lesklú, drsnú na dotyk a hustú. Je buď jednofarebný, alebo škvrnitý, nikdy by však nemal byť úplne biely. Priemerný vek tohto plemena je 12 rokov.

 

Klasifikácia FCI
Podľa klasifikácie FCI je americký stafordšírsky teriér zaradený do skupiny III .- teriéry, sekcia 3 - teriéry typu bull, bez pracovnej skúšky. Oficiálna skratka pre SR je AST. Využitím je prevažne ako športový a pracovný pes, strážca, strážca a spoločník.

 

Základná starostlivosť o psa

Dôležitá pri držaní psa je opatrnosť a dôslednosť. Zle vychovaný americký staford môže byť nebezpečný pre svoje okolie. Vyžaduje preto pevnú ruku. Srsť je vhodné pravidelne kefovať.

História plemena americký stafordšírsky teriér
Americký stafordšírsky teriér má predkov v anglických buldogoch a teriéroch. Ich krížením vznikli jeho najbližší príbuzní, americký pitbulteriér a anglický stafordšírsky bulteriér. Stafordšírsky bulteriér pricestoval do Ameriky z Anglicka spolu s anglickými imigrantmi niekedy v 19. storočia. Pre potreby psích zápasov, ktoré sa stali veľmi populárne v Amerike tridsiatych rokov, bol z menšieho a ľahšieho anglického teriéra vyšľachtený mohutnejšie a statnejší americký teriér. Šľachtenie sa uberalo dvoma smermi a americký teriér nebol spočiatku typovo ustálený. Pretože však bolo nutné zriadiť štandard plemena, došlo k oddeleniu oboch šľachtiteľských línií, a vznikli tak dve samostatné plemená: americký stafordšírsky teriér a americký pitbullteriér, ktorý však ešte nebol Medzinárodnou kynologickou federáciou FCI ako plemeno uznaný. Na rozdiel od svojho predchodcu bol stafordšírsky teriér šľachtený pre výstavné účely av roku 1936 bol schválený ako plemeno Americkým klubom chovateľov psov. V roku 1972 bolo plemeno zaregistrované aj FCI, už ako americký stafordšírsky teriér. U nás sa stali známymi až po revolúcii v roku 1989.