Pikardský ovčiak

Povaha plemena
Pikardský ovčiak je pastiersky a strážny pes. Je inteligentný a plný energie. Je bezmedzne verný svojmu pánovi a milý k deťom. Výchova nie je úplne jednoduchá, pretože tento pes má svoju hlavu a je náladový. Je potrebné k nemu pristupovať s priateľstvom a toleranciou, nie tvrdo za každú cenu. Šteňa je potrebné ihneď začať zespolečenšťovat, teda brať do rôznych prostredí a situácií, aby dospelo v kľudného a vyrovnaného psa. Je to tvor pomerne uštekaný, čo asi neuvítajú blízki susedia. K cudzím ľuďom si pikardský ovčiak zachováva menší odstup a býva ostražitý, preto nie je vhodný pre canisterapiu. O Pánovu priazeň sa nerád delí s ostatnými psami, s ďalšími domácimi zvieratami (rovnako ako s deťmi) ale nemá problémy. Vďaka hustej srsti je odolný voči nepriazni počasia a znesie pobyt vonku.


Popis pikardského ovčiaka
Pikardský ovčiak je silný svalnatý pes strednej veľkosti, meria v kohútiku 60 až 65 cm, suka potom 55 až 60 cm. Psi váži približne 30 až 34 kg, sučky 27 až 31 kg. Hlava je čo do svojej veľkosti v harmónii s telom. Má vysoko posadené uši, ktoré sú pri koreni široké. Oči sú tmavé, strednej veľkosti. Pikardský ovčiak by sa nemal tváriť nedôverčivo ani zle. Srsť je stredne dlhá, tvrdá, hustá a hrubá. Neprilieha, takže vyzerá prirodzene nedbalo a strapatá. Sfarbenie je šedé, sivočiernej, šedomodré, šedočervená a svetlé alebo tmavšie ružovkasté. Biela nie je žiaduca, ale toleruje sa v malom množstve na končatinách a hrudníka. Pikardský ovčiak sa dožíva 12 až 14 rokov.


Klasifikácia FCI
Medzinárodná kynologická federácia (FCI) radí pikardského ovčiaka do skupiny I. - Ovčiari a pastierske psy okrem švajčiarskych salašníckych psov, sekcia 1 - ovčiarske psy s pracovnou skúškou. Oficiálna skratka pre SR je BPI. Pôvodným využitím je to pastiersky pes (zháňanie oviec), strážca. Dnes je to strážca a spoločník.

Základná starostlivosť o psa
Pikardský ovčiak musí mať dostatok pohybu. Na skrotenie jeho temperamentu a nevybije energie je ideálny beh pri bicykli, plávanie, psie športy, ako flyball či obratnosť. Nemá ale súťažné ambície, takže z neho žiadny športový šampión zrejme nebude. Inak to ale nie je náročné plemeno, a pokiaľ mu zabezpečíme dostatok vyžitia, bude nám veľmi milým a pokojným kamarátom. Srsť stačí raz za čas prečesať riedkym hrebeňom. Nesmie sa trimovať (vytrhávať).

História plemena pikardský ovčiak
Jedná sa o najstaršieho francúzskeho ovčiaka - existencia plemena je doložená už v 9. storočia. Prapredkovia pikardského ovčiaka prišli ako pastierske psy do Európy spolu s Keltmi už v 1. tisícročia pred naším letopočtom. Pikardský ovčiak je vzdialeným príbuzným ostatných francúzskych ovčiarskych psov - briarda a Beauceron. Pre pastierov bol šikovným a veľmi užitočným pomocníkom. Ešte dnes je pre prácu so stádom využívaný v oblasti severnej Francúzsko. Nie je ale toľko rozšírený ako briard a beauceron. Počas 2. svetovej vojny takmer vyhynul, našťastie sa ho niekoľkých chovateľským nadšencom podarilo zachovať. U nás, a vlastne v celej východnej Európe, je to takmer neznáme plemeno, väčší počet týchto psov sa vyskytuje v severnom Francúzsku (v kraji okolo mesta Pa-de-Kale), Belgicku, Holandsku a Nemecku.

Poľský nížinný ovčiak

Povaha plemena
Poľský nížinný ovčiak je príjemný pes, dobrý strážca a milujúci člen rodiny. Je ľahko vycvičiteľný a prispôsobivý - dokáže žiť na vidieku i v meste. Má otvorenú, vyrovnanú povahu, nezaprie však svoj pôvod a je výborný ochranca - na každého novo prichádzajúceho riadne upozorní ak cudzím ľuďom môže byť nedôverčivý. Je učenlivý a po dobrej výchove poslušný. Vie sa dobre zžiť s ľuďmi aj ostatnými zvieratami, má rád deti. Na svojho pána a rodinu je veľmi viazaný. Je zvedavý, hravý a má rád prechádzky, je vhodný pre milovníkov prírody. Má skvelý čuch. Poľský nížinný ovčiak sa vďaka svojej povahe využíva aj ako pomocník postihnutých.

 
Popis poľského nížinného ovčiaka
Poľský nížinný ovčiak je stredne veľký pes mierne zavalitého vzrastu s hustou, dlhou srsťou. Trup má obdĺžnikový formát s dobre klenutým hrudníkom, osvaleným chrbtom a hlbokými bedrami. Končatiny sú silné a labky oválne. V kohútiku meria 45 až 50 cm, suka 42 až 47 cm. Váži do 20 kg. Hlavu má poľský nížinný ovčiak stredne veľkú s výrazným stopom a veľkým tupým nosom. Oči sú stredne veľké, hnedé s živým výrazom. Uši majú srdcity tvar a sú zavesené, priliehajúce k tvári. Zuby sú silné a skus nožnicový. Poľský nížinný ovčiak zaujme predovšetkým svojou krásnou bohatou srsťou, ktorá splývavo kryje celé telo a nad očami vytvára typickú ofinu. Môže byť aj mierne zvlnená a má hustú podsadu. Sfarbenie môže byť ľubovoľné so znakmi, najčastejšie sa vyskytuje v šedej variante.

Klasifikácia FCI
Podľa Medzinárodnej kynologickej organizácie (FCI) je poľský nížinný ovčiak zaradený do sekcie I. - Ovčiari a pastierske psy, sekcia 1 - ovčiaky. Oficiálna skratka v SR PON: Pôvodné využitie je ovčiarsky pes, dnes spoločník.

 
Základná starostlivosť o psa
Poľský nížinný ovčiak vyžaduje osobitnú starostlivosť len, čo sa týka srsti. Tá je veľmi hustá a mala by sa často kefovať a stále udržiavať v čistote. Vzhľadom k svojej nekomplikovanej povahe je tento pes vhodný aj pre začiatočníkov. Nie je vhodné chovať ho v kotercoch alebo odtrhnutie od rodiny, je to milý pes, ktorý má ľudskú spoločnosť rád. Mal by mať dostatok pohybu.

História plemena poľský nížinný ovčiak
Poľský nížinný ovčiak - najznámejšie plemeno našich severných susedov. Má pomerne dlhú históriu. Zrejme ide o potomka ázijských ovčiarskych psov. Chovaný bol predovšetkým ako pomocník pastierov, ti samozrejme uprednostňovali pracovné kvality nad vzhľadom. S cieleným chovom sa začalo až po prvej svetovej vojne, po druhej svetovej vojne plemeno ale takmer zaniklo. Chov bol opäť obnovený av roku 1963 bol uznaný FCI