Puli

Povaha plemena
Puli je veľmi činorodý a temperamentný pes. Je tiež mimoriadne učenlivý, veľmi prispôsobivý a dobre znáša výcvik. Je schopný naučiť sa žiť aj v mestskom byte a miluje deti. Svojmu pánovi je bezhranične oddaný a je šťastný, keď mu môže slúžiť.Miluje pochvaly. Jeho paničiek si ale musí dávať pozor, aby ho puli neprenasledoval, aj tam, kde nemá čo robiť. Priazeň dáva najavo prítulnosťou, ale niekedy je zbytočne vzťahovačný. Patrí k dlhovekými plemená a ešte v dvanástich rokoch môže byť bystrý strážca. Puli je predovšetkým dobytkársky pes a tieto jeho vlohy by sa mali podporovať a rozvíjať, keď nie priamo u stáda, tak na psích súťažiach.

 

Popis puliho
Puli je pes strednej veľkosti s pevnou konštitúciou tela, ktoré je však skrytá za netypickou provazcovitou srsťou Má kvadratickú stavbu tela, jeho výška zodpovedá dĺžke. Pes meria v kohútiku 39 až 45 cm a váži 13 až 15 kg, sučka 36 až 42, váži 10 až 13 kg. Hlava je menšia so slabo vyvinutým stopom, rovným chrbtom nosa a úplným chrupom s nožnicovým skusom. Oči má puli veľké a hnedé, pod chlpy málo zreteľné, ich výraz je však bystrý a inteligentný. Uši sú vysoko nasadené, zvesené, bohato osrstené. Krk je stredne dlhý a svalnatý. Horná línia trupu je rovná, bedrá svalnaté a hrudný kôš hlboký. Chvost je nasadený stredne vysoko a stočený nad zadkom, husto osrstený. Končatiny sú dobre osvalené. Pohybuje sa naživo a temperamentne, kroky sú pomerne krátke. Puli zaujme predovšetkým svojou hustou, zvlnenou srsťou, ktorá vytvára silné povrazca. Srsť sa skladá z krycej a podsady, ich pomer udáva jej charakter. Povrazca môžu merať až 30 cm (na bedrách, zadku a zadnej strane stehien). Farbu môže mať puli jednofarebnú čiernu, čiernu s hrdzavým alebo šedým nádychom, šedú a bielu.


Klasifikácia FCI
Podľa Medzinárodnej kynologickej organizácie (FCI) je puli zaradený do skupiny I. - Ovčiarsky a pastiersky plemená (s výnimkou švajčiarskych salašníckych psov), sekcia 1 - ovčiarske plemená, bez pracovnej skúšky. Oficiálna skratka pre SR je PUL. Pôvodné využitie je pastiersky pes, dnes spoločník a strážny.

Základná starostlivosť o psa
Zvláštny druh srsti si vyžaduje aj osobitnú starostlivosť. Puli má provazcovitou srsť, ktorá mu vzniká správnym pomerom podsady a krycej srsti. Mäkká podsada sa necháva zplstnatět s tvrdšími pesíky a utvára povrazca. Srsť sa formuje približne do troch rokov. Je potrebné z nej starostlivo odstraňovať nečistoty. Povrazca od seba musíme občas oddeľovať, v žiadnom prípade sa ale nedá kefovať, odporúča sa rozplietanie alebo rozstřihávání. Takmer nepĺzne. Nevýhodou puli je, že sa nedá často kúpať, vzhľadom k hustote a štruktúre srsti, môže totiž schnúť až niekoľko dní.
 

História plemena puli
Puli má svojich predkov pravdepodobne v Ázii a na území dnešného Maďarska prišiel s kočovnými pastiermi. Od začiatku bol využívaný ako strážca oviec. Plánovite sa začal správať až na začiatku minulého storočia, kedy došlo k roztriedenie maďarských ovčiarskych psov. Postupne však tieto psy nahradili elektrické ohrady a tiež puli sa začal správať skôr ako spoločenský alebo strážny pes. V Maďarsku bol veľmi obľúbený, chovali ho známi umelci alebo politici, ktorí takto dopomohli k ďalšiemu rozšíreniu plemena. U nás sa zatiaľ nenachádza v širokom povedomia verejnosti.

Pyrenejský horský pes

Povaha plemena
Pyrenejský horský pes je pokojný a vyrovnaný pes so sklonmi k nezávislosti. Je priateľský, vľúdny a svojej rodine je úplne oddaný. Má pekný vzťah k deťom, ale vzhľadom k jeho mohutnosti, je potreba ho strážiť. Aj napriek vedomie svoje sily, je dobromyseľný a nie je agresívny. Naopak je trpezlivý a vie byť veľmi prítulný. Ako vynikajúci strážca oznamuje votrelca hlbokým štekotom a svoju rodinu vie dobre chrániť. Pyrenejský horský pes je spoľahlivý priateľ, ktorý sa dožíva až trinástich rokov.

Popis pyrenejského horského psa
Pyrenejský horský pes zaujme svojou veľkou a silnou stavbou tela, ktorá však pôsobí veľmi elegantne. V kohútiku meria 70 až 80 cm, sučka 65 až 75 cm, váži okolo 60 a 45 kg. Má nie príliš veľkú hlavu s miernym stopom, širokou tlamou, bielymi zubami a nožnicovým skusom. Oči majú mandľový tvar a tmavo jantárovú farbu. Uši nie sú príliš veľké a sú posadené vo výške očí. Majú trojuholníkovitý tvar, sú zvesené a priliehajú k hlave. Krk je silný a nie príliš dlhý. Dĺžka trupu ľahko presahuje výšku v kohútiku. Pyrenejský horský pes má pevný chrbát a stredne dlhé bedrá. Chvost je krásne huňatý, dlhý, v kľude zvesený, pri vzrušení nesený vysoko a zatočený.Končatiny sú silné a dobre osvalené. Pohybuje sa pružne a elegantne. Srsť má pyrenejský horský pes hustou, stredne dlhú a na pohmat hodvábnu s hustou podsadou. Farbu môže mať bielu, možné sú sivé, žlté alebo hrdzavé škvrny na hlave, ušiach au koreňa chvosta.

 

Klasifikácia FCI
Podľa Medzinárodnej kynologickej organizácie (FCI) je pyrenejský horský pes zaradený do skupiny II. - Pinče a bradáče, a švajčiarske salašnícke psy, sekcia 2.2 Molossov, horskí - Bez pracovných skúšok. Oficiálna skratka v SR je PHP. Pôvodným využitím je pastiersky pes.

Základná starostlivosť o psa
Pyrenejský horský pes nie je náročný na údržbu. Pravidelnú starostlivosť vyžaduje iba jeho srsť, ktorá sa musí česať a udržiavať v čistote, aby nedošlo k zplstnatění.V období pĺznutia sa musí kartáčovať častejšie, pričom väčšia pozornosť by sa mala venovať vlnitější srsti za ušami a na nohavičkách. Na česanie by si mal zvykať už od šteňaťa. Vzhľadom k svojej mohutnosti a samostatné povahe potrebuje pyrenejský horský pes dôslednú výchovu. Je to ale inteligentný a učenlivý pes. Zvykne si žiť aj v byte, ale potrebuje pohyb, a preto by si ho mali kupovať ľudia, ktorí sú sami aktívni.Vhodnejšie je chovať ho na záhrade, kde sa môže dostatočne vybehať. Vzhľadom k jeho silné a veľké konštitúcii by si ho mali kupovať podobne fyzicky vybavenie majitelia.

 

História plemena                  Pyrenejský horský pes je pomerne staré plemeno, jeho predkovia pravdepodobne do Európy prišli z Ázie. Je známy už zo stredoveku, kedy chránil stáda oviec pred dravou zverou. Za vlády Ľudovíta XVI sa stal obľúbeným aj na kráľovskom dvore a bol strážcom Louvru. Po Veľkej francúzskej revolúcii, záujem o neho spadol a na začiatku minulého storočia bol na pokraji vyhynutia. Vďaka chovateľom prežil a prvý oficiálny štandard bol zapísaný v roku 1923. Celosvetovo pyrenejský horský pes príliš rozšírený nie je, u nás si ale priazeň niekoľkých chovateľov získal.