Veľký anglicko - francúzsky honič

Povaha plemena
Veľký francúzsko-anglický durič je lovec nielen telesnou stavbou, ale na vášeň pre hon poukazuje aj jeho duše a povaha. V panelákovom byte ho odsúdime k utrpeniu. Tento pes skrátka potrebuje čerstvý vzduch, a ak mu poskytnete aj niečo, čo by mohol loviť, bude šťastím len žiariť.

Keďže je početná lovecká svorka jeho prirodzeným spoločenstvom, s ostatnými psami vychádza bez problémov, ich blízkosť priamo víta. Rovnako ako so psami si rozumie is deťmi, chová sa priateľsky, len občas môže reagovať trochu búrlivo. Jeho povaha je veľmi nezávislá, snáď preto, že pri hone nasleduje len svoje inštinkty a nedostáva žiadne určité povely od majiteľa, je teda možné, že pri výcviku poslušnosti sa vyskytnú drobné problémy. Napriek tomu sú títo duriče priateľskí a nesmierne odvážni.

                                                                                    Popis veľkého francúzsko-anglického duriča
Veľký francúzsko-anglický durič je elegantný a dobre stavaný pes s pevnou kostrou, skrátka lovec na prvý pohľad. Snáď i pre svoj vznešený vzhľad patrí medzi najobľúbenejšie duričov zo všetkých známych francúzsko-anglických plemien. Upútajú vás tiež temne tmavé, veľké, hnedé oči, ktoré na štíhle hlave výrazne vynikajú. Krk má francúzsko-anglický durič štíhly a pomerne dlhý. Srsť má krátku a skôr jemnú. Farba srsti sa u každej z troch variantov líši. Spoločne sa vyskytujú buď čierna a biela, medená a biela, alebo u trojfarebné varianty (tricolor), medená, čierna i biela.

Výška v kohútiku je 62 až 72 cm, hmotnosť 34 až 35 kg. Veľký francúzsko-anglický durič sa tiež veľmi podobá svojmu blízkemu príbuznému Anglo-français de petite Veneria, ktorý je menšieho vzrastu, inak sú však takmer na nerozoznanie.

Základná starostlivosť o psa
O srsť veľkého francúzsko-anglického duričov sa nemusíte príliš starať, potrebuje len nevyhnutnú starostlivosť o uši alebo pazúry. Jediným naozaj dôležitým požiadavkou tohto plemena je dostatok pohybu. Ak sa mu ho nedostane, pes veľmi trpí.

Čo sa týka výcviku, duriče sa vďaka svojim vysoko vyvinutým zmyslom hodí najmä pre lov, ale to nevylučuje fakt, že sú aj príjemnými spoločníkmi u rodinného krbu. Ak si však kúpite psa za účelom lovu, nemusíte sa obávať ťažkého poľovného výcviku. Všetci duriče totiž stopu sledujú automaticky a nepotrebujú dvakrát pobádať. To platí aj u veľkého francúzsko-anglického duričov. Ak sa však má zamerať len na určitý druh zveri, napríklad na čiernu zver, musí sa naučiť rozpoznať správnu stopu a ostatné ignorovať.

História plemena francúzsko-anglický durič
Veľký francúzsko-anglický durič pochádza z Francúzska, prvé zmienky o tomto plemene sa objavujú už v 19. storočia. Vyšľachtený bol za účelom získania vynikajúceho poľovného psa najmä do svoriek. Vznikal postupným krížením poitevina s anglickými foxhounda a používal sa najmä k honu veľké i malé zveri, preto sa stal veľmi populárnym pri kedysi tak obľúbených honoch. Vďaka svojmu vynikajúcemu čuchu, sluchu, loveckému pudu a inštinktom je výborným lovcom i dnes. Toto plemeno sa delí na tri jednotlivé rasy podľa druhu sfarbenie.

Veľký münsterlandský stavač
Povaha plemena
Jedná sa o plemeno veľmi spoločenské a hravé. Títo psi sú energickí a pracovití. Nebývajú nervózny ani agresívny. Sú to veľmi chytrí a dobre cvičiteľné psi. Svojmu pánovi a jeho rodine sú veľmi verní a oddaní. Münsterlandský stavač je vynikajúcim rodinným spoločníkom. Potrebuje dostatok pohybu. Ak je poľovne vedený, hodí sa pre prácu ako na suchu, tak vo vode. Má dobré lovecké vlohy pre prácu po výstrele. Dobre vychádza s deťmi aj inými domácimi zvieratami, je treba stále myslieť na jeho lovecké inštinkty.

Popis münsterlandského stavača
Veľký münsterlandský stavač dorastá do výšky 60 - 65 cm, sučky 58 - 63 cm. Váha sa pohybuje okolo 30 kg. V priemere sa dožíva 11 - 13 rokov. Hlava je kompaktný s nevýrazným stopom. Nos je čierny, výrazný. Skus je nožnicový. Oči by mali mať čo najtmavšie farbu. Dobre osrstené uši sú posadené pomerne vysoko, majú širokú základňu a splývajú pozdĺž líc. Z celkového pohľadu je pes dobre stavaný a svalnatý. Telo by malo byť kvadratické. Chrbát je rovný. Chvost je nasadený v predĺženej línii tela a je nosiť väčšinou vodorovne. Srsť je dlhá, hustá a mierne zvlnená. Na nohách musí tvoriť zástavy. Na chvoste musí byť aj dlhá. Sfarbenie je biele s čiernymi platňami alebo striekaním alebo beluš. Hlava by mala byť čierna.

Klasifikácia FCI
Skupina 7 - stavače (stavači), sekcia 1.2 - stavače kontinentálne dlhosrsté. S pracovnou skúškou.

Základná starostlivosť o psa
O srsť je potrebné pravidelne starať a prečesávať ju, predovšetkým zástavy. Je tiež potrebné pravidelne kontrolovať uši. Toto plemeno vyžaduje pomerne dosť pohybu a je vhodné s ním pracovať. Hodí sa ako za účelom poľovného vedenie, tak pre športovo založené rodiny, ktorým bude skvelým spoločníkom. Veľký münsterlandský stavač je vhodný aj na rôzne psie športy.

História plemena münsterlandský stavač
Veľký münsterlandský stavač pochádza z Nemecka z kraja Münsterland a vznikol približne v 19. storočia. Predkom tohto plemena i ostatných dlhosrstých stavačov bol tzv vtáčí pes, ktorý bol používaný na vyhľadávanie a naháňanie pernatej zveri. Ide v podstate o čierno-bielu variantu nemeckého dlhosrstého stavača. Keď bol vytvorený chovateľský klub pre toto plemeno a vytvorený štandard, bola ako jediná farba uznaná hnedo-biela. Avšak poľovníci v kraji Münsterland stále správali čierno-biele stavača s vynikajúcimi vlastnosťami. Roku 1919 bol založený klub veľkého münsterlandského stavača. Následne bolo plemeno uznané ako samostatné a bol vytvorený aj jeho štandard. V dnešnej dobe je najviac rozšírený v krajine svojho pôvodu, ale postupne sa dostáva do zvyšku Európy. V Českej republike je niekoľko chovných staníc.

Vydrár
 

Povaha plemena
Rovnako ako väčšina psích plemien používaných na lov, i vydrár je vhodným rodinným spoločníkom a verným priateľom. Povahu má milú a priateľskú, ak však nemá dostatočný výcvik a chceme ho chovať doma v byte, dokáže zničiť čokoľvek, na čo príde. Často reaguje tvrdohlavo, čo môže byť pri výcviku na prekážku. Vcelku sa ale považuje za veselého a aktívneho čulého psíka, ktorý rozhodne potrebuje veľkú dávku pohybu a dlhých prechádzok. S deťmi si rozumie, chová sa k nim veľmi jemne a venuje im veľa pozornosti. Hoci celú históriu svojho plemena lovil vydry, nestretávame sa u neho takmer so žiadnou agresivitou. Kvôli nedostatku loveckého využitie sa z neho tak stal prítulný domáci spoločník.

Popis vydrára
Vydrár je silný veľký pes s harmonickou postavou a vyvinutými zmyslami. Jeho zvláštnosťou sú plávacie blany medzi prstami, ktoré výrazne zvyšujú rýchlosť plávanie vo vode.

  Vydrár má impozantný, pekne modelovanou a nesenú hlavu s dlhými zvesenými ušami, ktoré sú porastené dlhšou srsťou. Chvost má vydrár vysoko nasadený a vždy nesený hore, nikdy nesmie byť stočený na chrbte. Srsť má dlhšiu, dlhú 4 - 8 cm, hustú, drsnú a tvrdou, vysoko odolnou proti poveternostným vplyvom. Na nižších častiach tela sa potom stáva jemnejšia. Srsť je tiež mastná a impregnovaná výlučky kožných žliaz, ktoré ju robí odolnou a nepriepustnou, čo sa vydriarovi vo vode veľmi hodí. Dosahuje výšky 61 - 69 cm, váha sa pohybuje od 30 až do 55 kg.

Základná starostlivosť
Hustá mastná srsť vydraře nevyžaduje prílišnú starostlivosť, stačí ju čas od času vykefovať, psa nečešte, ani keď sa chystáte na výstavu, prezentujú sa v prirodzenom stave. Zvýšenú pozornosť však venujte ušiam, pravidelne ich čistite, pretože u vydrárov sa často objavujú zápalové ochorenia ušníc. Z jeho vrodeného "povolanie" vyplýva však niekoľko požiadaviek, ktoré by ste mu mali splniť. Predovšetkým sa jedná o dostatok pohybu. Tento pes sa vyžíva vo fyzickej záťaži, takže ho nemusíte príliš šetriť. Bývať môže pokojne vo vonkajšom koterci, vďaka teplej podsade neprechladne ani nepremokne.

História plemena 
Vydrár sa zaraďuje medzi veľmi stará lovecká plemená, odvodzuje sa od vendéezského griffoni a už vyhynutého griffoni de BRES. Poznáme ho už z 12. storočia, ale do Veľkej Británie bol vo väčšom počte privezený až roku 1870, kedy začal byť šľachtený ako špecialista na lov vydier tak, aby vo vode vydržal čo najdlhšie.Toto plemeno chovali na svojich dvoroch celé generácie šľachticov, napríklad francúzsky kráľ Heyndrych II. a kráľovná Elizabeth I, aby chránil ich záhrady pred vydrou. Spoločne s velšteriérom tiež tvorili obľúbenú svorku na lesné hony. Na konci 70. rokov bol však v Británii lov vydier zakázaný a vydrařům začalo rýchlo hroziť vyhynutie. Chovatelia sa však nehodlali tohto krásneho psa len tak ľahko vzdať a čoskoro založili "Klub vydrárov". V roku 1981 schválil britský Kennel klub standart a od tej doby sa môžeme krásou vydrárov kochať na výstavách ako v USA, tak aj v Európe. Rozširuje sa tiež v Severnej Amerike, kde sa stále používa na lov medveďov a jazvecov.