West Highland White teriér

Povaha plemena
West highland white teriér je živý, extrovertný a sebavedomý pes. Hneď tak ho niečo neprekvapí. Veľmi verí vo svoje schopnosti, je odvážny, neohrozený a húževnatý. Svoje okolie ostražito pozoruje a deje ak sa niečo, ohlási udalosť štekotom. Nie je však nepriateľský voči neznámym ľuďom. Svojmu pánovi a jeho rodine je verným a veselým kamarátom. Je to nezbedný nezbedník, ktorý si nenechá ujsť akúkoľvek zlobu. Dokáže byť značne panovačný. Nevrlí jedinci sa vyskytujú len zriedka. Väčšinou sú veselé a hravé povahy. S deťmi si dobre rozumie, zvlášť keď si s ním hrajú a vyvádzajú. S domácimi zvieratami a mačkami by mal byť oboznámený už ako šteňa, aby ich v neskoršej dobe neproháněl. K ostatným psom má dobrý vzťah, niekedy ale môže ostatné psy provokovať. Na záhrade hubí myši a iné škodcov. Rád vyhrabáva diery v zemi, takže pozor ak máte pekne upravený trávnik.

Popis west wighland white teriéra
Tento pes dorastá do výšky 28 cm a dosahuje váhy okolo 7,5 kg. Priemerná dĺžka jeho života je 14 rokov. Hlava s mierne klenutou lebkou je husto osrstená a nosená v pravom uhle. West Highland má malé, vzpriamené, ostro zašpicatené, hladko osrstené uši. Nos je čierny a pomerne veľký. Stredne veľké oči uložené hlbšie v hlave, majú prenikavý pohľad a čiernu farbu. Skus je nožnicový. Krk je dlhý a svalnatý. Kompaktné, silné telo s rovným chrbtom je dobre osrstené. Chvost je približne 14 cm dlhý, rovný a nosený vztýčený. Srsť na ňom netvorí prápory. Končatiny má tento teriér rovné a svalnaté. Labky sú okrúhle, predné má väčšie ako zadné. Srsť sa skladá z hrubých, rovných pesíkov a mäkké, hustej podsady. Nesmie byť kučeravá. Plemeno west highland white teriér sa vyskytuje výhradne v bielej farbe.

Klasifikácia FCI
West highland white teriér patrí do skupiny 3. - Teriéry, sekcia 2 - Nízkonohé teriéry, bez pracovnej skúšky.

Základná starostlivosť o psa
Ak je tento teriér držaný ako domáci pes potrebuje asi raz za tri mesiace trimovať. Okrem toho je nutné srsť raz týždenne dôkladne vykefovať a pravidelne česať fúzy a bradu. Nie je potrebné ho často kúpať, pretože nečistoty idú zo srsti ľahko vykefovať. Pokiaľ ide o psa výstavného, ​​tak ten potrebuje oveľa viac odbornej starostlivosti. West highland white teriér potrebuje dôslednú a dôraznú výchovu, inak si hľadá vlastné aktivity a majiteľa nepočúva. Krátke prechádzky ho neuspokojí. Rád behá, hrá sa s loptičkou alebo sa preťahuje. Hodí sa pre najrôznejšie psie športy.

                                                             História plemena west highland white teriér
West highland white teriér bol vyšľachtený v Škótsku v 19. storočia. Slúžil k lovu vydier, líšok a iné škodnej. Má spoločných predkov sa škótskym teriérom, kernteriérovi a Dandie Dinmont teriérom. Zámerne boli vyberaní bieli psi zo škótskej vysočiny West Highland. Spočiatku boli nazývaní Poltalloch, podľa sídla ich šľachtiteľa vojvodu z Agryllu. West highland white teriér sa stal veľmi obľúbeným loveckým psom, pretože vďaka svojej bielej farbe bol dobre vidieť. V roku 1904 bol založený WHWT Club a oficiálne bol west highland white terrier uznaný v roku 1907, kedy sa tiež stanovil prvý plemenný štandard. V roku 1928 bolo zakázané kríženia s kernteriérovi a bol vypracovaný nový štandard. Dnes je to veľmi obľúbený pes predovšetkým v Európe a Amerike.

Westfálsky jazvečíkovitý durič (Westfälische Dachsbracke)

 Povaha plemena
Vyznačuje sa živou a veselou povahou. Je to plemeno vyrovnané, sebaisté a počas práce preukazuje veľkú odvahu a výdrž. Doma je pokojný a prítulný. Tento pes je rád v blízkosti svojho pána, ktorému je veľmi verný.Nikdy sa však nespráva otrocky. Vždy si zachová svoju nezávislosť a do istej miery aj tvrdohlavosť. Ak je odmalička v spoločnosti mačiek a iných zvierat, nerobí mu spolužitie s nimi žiadny problém. Vzťah k iným psom je vynikajúci a môže žiť aj v početnej svorke. S deťmi si rozumie výborne, je k nim veľmi tolerantní. K ľuďom sa chová priateľsky. Dokáže dobre zastať úlohu strážcu.Má veľmi dobre vyvinutý čuch a lovecký inštinkt.

Popis Westfalského jazvečíkovitého duriča
Dorastá do výšky 30 - 38 cm. Priemerná dĺžka života je 12 - 13 rokov. Dlhá, úzka hlava sa smerom k ňufáku postupne zužuje. Uši sú asi 12 cm dlhé, zvesené a priliehajú tesne k hlave. Oči sú mandľového tvaru a ich farba je hnedá. Čeľuste má silné, skus nožnicový alebo kliešťový. Krk je krátky a veľmi masívny. Klenutý chrbát za lopatkami mierne klesá. Bedrá sú široké a silné, zadok sa zvažuje. Chvost nasadený v úrovni chrbta je dlhý a smerom ku špičke sa zužuje.Končatiny sú rovné a kolmé k telu. Krátka srsť je mimoriadne hustá a hrubá. Farba je väčšinou trikolóra, ale môže byť aj červená s bielymi znakmi.

Klasifikácia FCI
Westfálsky jazvečíkovitý durič patrí do skupiny 6 - Duriče, farbiare a príbuzné plemená, sekcia 1 - Duriče.

Základná starostlivosť o psa
Starostlivosť o srsť nie je nijako náročná. Stačí ju raz týždenne vykefovať. V období pĺznutia poslúži na odstránenie chlpov masážne gumová rukavice. Pazúriky udržujte krátke. Výchova spravidla nie je náročná, je to plemeno značne samostatné a bolo vyšľachtené k samostatnému sliedenie a sledovanie zveri. Pri tejto práci sa vzďaľuje od svojho pána a koná podľa vlastného uváženia. Je dobré zvládnuť predovšetkým povel "ku mne!". Tento pes vyžaduje veľa pohybu, má rád dlhé prechádzky lesom. Hodí sa skôr pre majiteľov, ktorí mu poskytnú vyžitia pri love alebo farbiarskom prácu. Môže byť chovaný ako rodinný spoločník, ale opäť by mal mať dostatočné vyžitie.

História plemena 
Westfálsky jazvečíkovitý durič pochádza z Nemecka. Svoje meno dostal roku 1886, ale podobní krátkonohé duriče sú vyobrazení na mnohých maľbách z čias Karola Veľkého (okolo roku 800). Vznikol krížením vysokonohých duričov s jazvečíky. K jeho priamym príbuzným patrí nemecký durič, ktorého je dá sa povedať krátkonohou variantom. Cielený chov začal v 80. rokoch 20. storočia. Štandard bol spísaný v roku 1987. Pôvodne sa plemeno využívalo k vyslídění a hlasitému prenasledovanie líšok a zajacov. Dnes sa nasadzuje pri love čiernej 

Weimarský stavač dlhosrstý           

Povaha plemena
Jedná sa o dobre vyrovnaného psa, ktorý bol už od svojho prvopočiatku používaný na lov, často u neho teda pozorujeme prejavy loveckých inštinktov. Napriek tomu je však dlhosrstý weimarský stavač priateľský a ľahko sa prispôsobí. Ak ho nevychováte pevnou rukou vy, sám zistí, ako na vás a druhú šancu už nedostanete. Nechýba mu temperament a občas sa chová trochu dominantne, svoju rodinu však aj bez výcviku automaticky a odvážne chráni. S deťmi si rozumie, napriek tomu by si na ne mal zvykať už od šteňacieho veku, rovnako ako na ostatné psy a drobné zvieratá.

Popis weimarského stavača dlhosrstého
Weimarský stavač je stredné, až veľký pes atraktívneho vzhľadu, psi majú širší lebku ako suky. Má dlhú vraždenia, z pohľadu z boku sa zdá až hranatou. U šteniat nás zaujmú blankytne modré oči, ktoré sa však v dospelosti mení na jantárové, tmavé až svetlé, s inteligentným výrazom. Uši stavača sú široké, vysoko nasadené, zaoblené mierne do špičky. Hrudník je silný, ale nie príliš široký. Dlhosrsté psy sa môžu chváliť mäkkou, dlhou krycou srsťou, ktorá môže byť ako hladká, tak aj mierne zvlnená. Približná dĺžka srsti je 3 - 5 cm, v dolnej časti tela na krku, bruchu a predhrudie môže byť aj dlhšia. Osrstenie má striebornú až šedivé farbu, vrátane prechodov medzi nimi. Hlava býva svetlejšie, biele znaky sú prípustné len v malej miere na hrudi a prstoch. Stretávame sa aj s tzv "úhorím pruhom", výrazným tmavým zafarbením. V kohútiku psy meria 59 - 70 cm a váži cca. 35 kg, sučky 57 - 63 cm a 30 kg.

Základná starostlivosť o psa
Dlhosrstý weimarský stavač pochopiteľne vyžaduje viac starostlivosti ako krátkosrstý. Keďže patrí medzi lovecká plemená, potrebuje dostatok pohybu vonku a činnosť, ktorá ho zabaví. Vďaka dlhšej srsti nie je tak náchylný na studené počasie, rád pláva. Vyniká hybnosťou, poslušnosťou a vynikajúcim čuchom, je vhodný k loveckému výcviku, pôvodne bol poľujúcim psom av 19. storočia sa používal dokonca ako stavač. Dlhosrstý weimarský stavač je trochu pomalší ako iní nemeckí stavači. Je to výborný poľovný pes, domáci maznáčik i výstavné plemeno.

 História plemena

Dlhosrstý weimarský stavač má spoločných predkov s krátkosrstou varietou, z ktorej doslova pochádza. Už oddávna sa vo vrhoch krátkosrstých psov občas objavilo aj niekoľko dlhosrstých šteniat, tá sa ale považovala za nežiaduce a často bola bohužiaľ utratené. Po prvom uvedení jedincov s dlhou srsťou na oficiálnej výstavu v Hannoveri roku 1879 sa dlho viedli vzrušené debaty, či chovať len krátkosrsté alebo aj dlhosrsté stavača. Výmarští stavače sa potom rozdelili na plnokrvné - krátkosrsté a polokrvný - dlhosrsté. Čoskoro sa však niekoľko chovateľov priamo zameralo na dlhosrstou varietu, obľúbili si psy so splývavou striebornou srsťou natoľko, že začali usilovať o uznanie samostatného plemena. Nakoniec sa im všetka snaha vyplatila, roku 1935 tak vznikol dlhosrstý weimarský stavač. Oproti Rakúsku, kde sa výmarští stavače veľmi hojne vyskytovali a stali sa obľúbeným psom, v Amerike je Kennel klub uznal až v roku 1951. Prvého dlhosrstého weimarského stavača k nám do Čiech priviezol roku 1966 MUDr Fiala a položil tak základy slovenských chovateľských staníc. Toto plemeno sa už minimálne sto rokov chová iba z čistokrvného základu, patrí medzi najstaršie nemeckej stavača.