Štajerský durič  

Povaha plemena
Ako poľovný pes je štajerský durič náruživý a vytrvalý lovec a istý stopár. Hodí sa pre lov v extrémnych poveternostných podmienkach aj ťažkom teréne. Je veľmi energický a priateľský. Pre svoju inteligenciu sa dobre učí. Svojmu pánovi je veľmi oddaný a je pripravený ho kedykoľvek brániť. Zvykne si žiť aj v meste v byte, ale potrebuje pravidelné prechádzky. Má silne vyvinuté poľovné inštinkty. S inými psami vychádza obvykle dobre. Aj k deťom má kladný vzťah.

Popis štajerského durič
Štajerský durič dorastá do výšky 45 - 53 cm. Váha sa pohybuje okolo 15 - 18 kg. V priemere sa dožíva 11 -13 rokov. Hlava má guľatú lebečnú a jasný stop. Ňufák je silný a rovný. Uši sú zvesené, priliehajú k hlave a sú nasadené v úrovni očí. Nos má čiernu farbu. Skus je nožnicový. Oči sú guľaté a majú hnedú farbu. Krk je stredne dlhý a silný. Telo je kompaktné a dobre osvalené. Chrbát je rovná a pomerne široká.Stredne dlhý chvost je pri koreni silný, nosený je vztýčený a mierne zatočený. Nohy má rovné, silné a svalnaté. Srsť je hrubá, drsná, stredne dlhá a neleskne sa.Sfarbenie je červené alebo srnčí, biela škvrna na hrudi je povolená.

Klasifikácia FCI
Skupina VI. - Duriče, farbiare a príbuzné plemená. Sekcia 1.2. - Duriče strednej veľkosti. S pracovnou skúškou.

Základná starostlivosť o psa
O srsť nie je nutné nijako zvlášť starať. Štajerský durič potrebuje dostatok pohybu a pracovného vyťaženia. Dobre znáša aj nepriazeň počasia, za ktoré je schopný kvalitne pracovať. Stále je najčastejšie používaný ako poľovný pes. Pre svoju ľahkú cvičiteľnosť a kladný vzťah k práci sa hodí na rôzne psie športy, alebo ako pracovný pes.

História plemena štajerský durič
Štajerský durič pochádza z Rakúska a počiatok jeho vzniku možno datovať do roku 1870. Zakladateľom chovu je Carl Peintinger zo Štajerska, ktorý skrížil svoju Hannoveri barvářku Hely s istrijským hrubosrstým duričom. Najlepší šteňatá z tohto spojenia bola ďalej použitá pre ďalší vývoj plemena. Roku 1890 bolo šľachtenia oficiálne ukončené a plemeno bolo uznané. Pôvodne sa tento pes používal ako lovecký pes, ale aj na stopovanie poranenej zveri. V dnešnej dobe je čoraz častejšie chovaný ako rodinný spoločník. V Českej republike sa príliš nevyskytuje.

Škótsky jelení pes 

Povaha plemena
V tomto psíkovi nájdete naozaj veľmi verného a oddaného priateľa. Škótsky jelení pes je verný jednému pánovi. Je veľmi pokojný, mierny a znášanlivý. Má veľkú túžbu svojho pána potešiť. Nie je nikdy agresívny, nervózny a podozrievavý. Veľmi ľahko sa vychováva, je to inteligentný a vznešený pes. Je silný, rýchly s veľkou výdržou na fyzickú záťaž, pritom si ale uchováva svoju dôstojnosť.

Popis škótskeho jelenieho psa
Škótsky jelení pes je veľký hrubosrstý poľovný pes. Podobá sa anglického chrta.Hlavu má pretiahnutú s plochou lebečnou dutinou, takmer bez vyznačeného stopu. Na ňucháča má fúzy a briadku. Oči má deerhounda tmavé a guľaté obyčajne vo farbe tmavo hnedej, ktorá je žiaduce. Majú však aj farbu lieskových orieškov. Ich pohľad je veľmi milý, dobrácky. Uši má vysoko nasadené, sú pokryté hebkú a mäkkou srsťou, príjemnú na dotyk. Sú zložené dozadu, pri vzrušení sa vztyčujú, ale nikdy nie úplne do vzpriamenej polohy. Sú čierne alebo tmavo sfarbené. Krk má škótsky jelení pes silný, primerane dlhý. Telo je vybavené hlbokým hrudníkom, chrbát je plochá, bedrá dobre klenuté. Srsť škótskeho jelenieho psa je hrubá, silná dobre priliehajúce. Je strapatá a chlpatá. Pes by mal byť jednofarebný tmavomodro šedý alebo svetlo šedý.Prípustné sú biele labky, hruď a koniec zadku, uprednostňovaná je však jedna farba.Výška v kohútiku je minimálne 76 cm, sučka je o 5 cm menší. Váži medzi 36 až 46 kilogramami. Chôdzi má tento pes ľahkú.

Klasifikácia FCI
Toto plemeno patrí podľa štandardu FCI do skupiny X. - chrty, sekcia 2. - Drsnosrsté chrty, bez pracovnej skúšky, oficiálna skratka v SR je D, číslo štandardu: 164/17.06.1998 Veľká Británia, dátum publikovania pôvodného štandardu je 24. 06.1987.

Základná starostlivosť o škótskeho jelenieho psa
Srsť škótskeho jelenieho psa vyžaduje pravidelnú údržbu. Najlepšie ju udržujeme pravidelným prečesávaním. Pes potrebuje veľa pohybu, preto by mal jeho pán podnikať so svojim kamarátom dlhé prechádzky. Ideálne pre neho je, keď je pri dome veľká záhrada. Deerhounda nie je v žiadnom prípade pes do koterca, bez prítomnosti svojho pána sa uzavrie úplne do seba a prestáva komunikovať. Nesmieme však zabúdať, že bol po generácie šľachtený na lov zveri, a preto bude korisť, ktorá sa pohybuje v jeho zornom poli, loviť a bolo by obrovskou chybou ho za túto prirodzenú a po generácie upevnené vlastnosť trestať.

História plemena škótsky jelení pes
Škótsky jelení pes je známy už od stredoveku. Dávny pôvod má spoločný s írskym vlkodavom. Je známy predovšetkým v Anglicku a je chovaný, ako sám už názov plemena napovedá, na lov jeleňov. Niektoré pramene uvádzajú, že pôvodné plemeno írsky vlkodav nebolo krížené s dogovitými psami, ale s anglického chrta, preto sa niekedy hovorí tomuto plemenu hrubosrstý anglického chrta. Iné pramene však uvádzajú, že škótsky jelení pes, teda jeho predkovia, boli dovezené do Európy, konkrétne na Britské ostrovy, už pred 3000 rokmi európskymi kupcovi, alebo dokonca Keltmi už v 5. storočia pred naším letopočtom. V jaskyniach boli nájdené maľby tohto psa. Ako už bolo uvedené, plemeno bolo chované najmä pre chov jeleňov.S príchodom techniky a vynálezom strelných zbraní potreba týchto výborných lovcov zanikala av polovici 18. storočia škótsky jelení pes takmer vyhynul. V tridsiatych rokoch 19. storočia však dochádza k obnoveniu chovu zásluhou kynológov Mc.Neilů. V roku 1892 bol vydaný prvý plemenný štandard.