Švédsky laphund

Povaha plemena
Švédsku laphund je veselý a energický pes. Hoci sa jedná o pôvodne ovčiarske a vonkajšie plemeno, veľmi rýchlo sa adaptoval a je z neho výborný domáci maznáčik. Je veľmi pracovitý a chápavý. Ľahko sa učí, preto sa hodí k cvičeniu poslušnosti alebo ako ovčiarsky pes. Švédsky laphund je aj výborným strážcom, za soby bol ochotný položiť život, nieto za svojho pána, ktorému je veľmi oddaným spoločníkom. Títo psi sú aj veľmi sebavedomí a odhodlaní, a preto potrebujú dôslednú výchovu. K ľuďom aj zvieratám sa správajú priateľsky. Deti milujú a sú im dobrými kamarátmi i ochrancovia.

Popis švédskeho laphunda
Švédskom Laponsku pes dorastá do výšky 43 - 48 cm a dosahuje váhy okolo 20 kg. Hlava je klinovitého tvaru s výrazným úzkym a špicatým ňucháčom. Uši sú nosené vztýčené, majú trojuholníkový tvar, sú dobre osrstené, a to aj zvnútra. Oči sú posadené šikmo, farby sú tmavé a majú madlový tvar. Ňucháč je čierna. Telo je dobre stavané a osvalené a dlhšia než je výška psa. Končatiny sú krátke a dobre osvalené, labky má mačacieho tvaru a sú kompaktné. Chvost je nasadený nízko a je stočený na chrbát. Typická je veľmi bohatá srsť. Má veľmi hustú podsadu a odstáva od tela, najdlhšia je na krku a na chvoste. Sfarbenie srsti je čierne, niekedy s miernym bronzovým nádychom. Občas sa vyskytujú biele odznaky.

Klasifikácia FCI
Skupiny V. - Špice a primitívne plemená, sekcia 3 - severské pastierske a ovčiarske psy

                                             Základná starostlivosť o psa
Švédsky laphund nepotrebuje špeciálnu starostlivosť o srsť. Stačí občas poriadne vykefovať, pretože jeho hustá srsť má samočistiacu schopnosť. Psy majú radi pohyb a hry. Preto sú vhodné dlhšie prechádzky alebo záhrada, kde sa môžu vyblázniť. Vonku sa môžu zdržiavať aj celoročne, ale rovnako dobre im bude aj v byte, musí mať však zaistený dostatočný pohyb. Sú to vhodní ovčiarske psy, ale viac sa využívajú ako rodinný spoločník. Hodí sa aj pre najrôznejšie psie športy - napríklad agility, kde sa výborne uplatní ich mrštnosť a energickosť.

História plemeno švédsky laphund
Toto plemeno má svoj pôvod v pracovných psoch Laponcov. Tí si ich priviedli najskôr zo Sibíri. Švédski a fínski chovatelia sa na začiatku 20. storočia rozhodli, že budú tieto psy chovať čistokrvne. Títo chovatelia preto od Laponcov odkupuvali ich pracovné psy, ktorí im pomáhali napríklad so stádami sobov. Začiatkom 40. rokov však zistili, že fínska a švédska predstava o tomto psovi je rozdielna, a preto plemeno pôvodne nazvanej laponské pes, sa rozdelilo do dvoch vetiev, na švédskeho laponského psa (švédsky laphund) a na fínskeho laponského psa (lapinkoira). Neskôr bol ešte z fínskeho laponského psa vydelený laponské ovčiak (lapinporokoira). Standard švédskeho laphunda bol spísaný roku 1944. Zakladajúcimi psy boli psi Roy aus Forserum, Must a suky Ulla aus Hedemora a Tjappa. Na juhu a severe Švédska je chov rozdielny a to predovšetkým po stránke využitia. Na juhu sa zameriavajú predovšetkým na chov rodinných psov s veselou a nekofliktní povahou a naopak na severe sa snaží správať pracovné psy. Najviac sú tieto plemená rozšírená v severských krajinách a prevažne vo Fínsku. Býval a určite ešte je stále pracovným psom a používa sa na stráženie stád sobov, ale aj na ťahanie saní.

Švédsky losí pes

Povaha plemena
Švédsky losí pes je milý, odvážny a energiou prekypujúci pes. Svojmu pánovi je oddaným spoločníkom. Je to veľmi inteligentný a pracovité plemeno. Má silne vyvinutý lovecký inštinkt a samozrejme aj čuch. Ak hrozí nebezpečenstvo, šteká, ale nie je to vyložene obranársky pes. Napriek tomu je dobrým strážcom. K cudzím ľuďom sa chová rezervovane, ale nie však nepriateľsky. S deťmi vychádza dobre. S ostatnými psami nemá väčšinou žiadny problém. Na ostatné zvieratá si musia zvyknúť ako šteňa. Cení si prítomnosti svojej rodiny a cíti sa dobre v jej prítomnosti.

Popis švédskeho losí psa
Švédsky losí pes dorastá do výšky 58 - 64 cm a dosahuje váhy okolo 30 kg. Priemerná dĺžka života je 12 - 13 rokov. Hlava sa smerom k ňufáku postupne zužuje a má trojuholníkový tvar. Kornoutovité uši sú vztýčené a posadené pomerne blízko pri sebe. Oči sú malé a majú veľmi živý výraz, farby sú tmavé. Skus je nožnicový. Telo je štvorcového charakteru. Chrbát je dlhý, rovný a svalnatý s postupne sa zvažujúce zadkom. Chvost je vysoko nasadený a stočený. Srsť je krátka, hustá, rovná a odolná voči počasiu. Farba sa pohybuje v odtieňoch šedej sa svetlejšími smotanovými znaky.

Klasifikácia FCI
Švédsky losí pes patrí podľa štandardu FCI do skupiny 5 - špice a primitívne plemená, sekcia 2 - severské poľovné psy s pracovnou skúškou.

Základná starostlivosť o psa
Srsť švédskeho losího psa nie je príliš náročná na údržbu. V období pĺznutia je potrebné odumretú srsť vyčesať kovovým hrebeňom. Mimo obdobia pĺznutia stačí raz za týždeň dôkladnejšie vykefovať. Podobne ako väčšina severských psov nemá typický psí pach. Srsť je tiež odolná voči vode a nečistote. Švédsky losí pes sa veľmi rýchlo učí a jeho výchova nie je náročná. Treba však pristupovať dôsledne, ale nie tvrdo. Aj keď je to dnes skôr spoločenské plemeno je potrebné mu dopriať veľké množstvo pohybu, aby tak vybil svoju energiu. Vhodnou aktivitou je napríklad beh vedľa bicykla. V prírode hrozí, že zavetria a prevládne jeho lovecká vášeň, preto by ste ho mali púšťať na voľno, ak zvláda povel ku mne.

História plemena švédsky losí pes
Švédsky losí pes vznikol v 19. storočia, ale kedysi malo takmer každej švédskej údolí svoju vlastnú variantu tohto psa. Až neskôr bola oficiálne uznaná variant z jämtslandského kraja a dnes je švédskym národným plemenom. Štandard bol uznaný roku 1946. Skôr tohto psa pravdepodobne používali na lov medveďov, potom k lovu vlkov a losov. Tiež sa používajú ako ovčiaky, strážcovia a tiež sa zapřahují do saní. Títo psi slúži aj vo švédskej armáde. Stále častejšie sú vidieť i mimo krajiny svojho pôvodu, napríklad v Holandsku, USA alebo vo Veľkej Británii.

Švajčiarsky durič

Povaha plemena
Plemeno švajčiarsky durič sa delí na štyri rôzne plemená líšiace sa na pohľad farbou. Tieto plemená sú známe pod názvami:

• Bernský durič
• Bruno de Jura (Jurský durič)
• Lucernský durič
• Švycký durič
Všetky štyri plemená sú známe predovšetkým poľovníckej verejnosti ako výborní lovecké psy. Je to prírodné plemeno s veľmi silnými inštinkty, nijako zvlášť nedeformovaná chovateľskými zámery. Veľmi dobre sa s ním pracuje, pretože sa výborne orientuje v priestore a jeho lovecká vášeň sa prejavuje aj intenzívnym štekotom. Jeho prednosťou je schopnosť inštinktívne naháňať zver pred lovca. Pracuje výborne sám a ešte lepšie vo svorke. Fakt, že bol v minulosti chovaný vo väčších svorkách, vysvetľuje prečo je pre lucernského, poťažmo švajčiarskeho duriča ťažké byť sám. Potrebuje spoločnosť, zábavu, akciu. Zavretý v byte, u búdy, celý deň na záhrade je pre neho utrpenie. Švajčiarsky durič má výbornú povahu, je veľmi krotký a na človeku veľmi lipne. Dobre sa cvičí. Jednou z hlavných nástrah môže byť privolanie, ak pes chytí stopu. Inak pes pracuje a cvičí veľmi ochotne, ak je to pre neho dostatočne živé, pružné a zábavné. Výcvik formou drilu nie je dobrý ani potrebný. Švajčiarsky durič je priateľský k ľuďom aj ostatným psom. K tým je dosť tolerantná, nespráva sa v žiadnom prípade agresívne a veľmi dobre s nimi vychádza, nenechá si však nič páčiť.

Popis švajčiarskeho duriča
Švajčiarsky durič má podlhovastú hlavu so širokým čiernym nosom. Pysky tesne prekrývajú spodnú čeľusť. Má stredne veľké oči ľahko oválneho tvaru a hnedej farby. Uši sú úzke, spustené, mierne zvrásnené a stočené, ich koniec je zaoblený a sú pokryté veľmi jemnou srsťou. Sú zavesené pod líniou očí a na dĺžku dosahujú aspoň k nosu. Telo psa je silné a dobre osvalené. Výška psa je 49 až 59 cm, sučky meria 47 až 57 cm. Táto hranica je presná a bez tolerancie. Telo je pokryté krátkou, hladkou, priliehavou srsťou, ktorá je veľmi jemná na hlave a ušiach. Jednotlivé typy sa delia podľa sfarbenia na plemená:


• Lucernský durič - Jeho základné sfarbenie je "modré". Tzv. Modrú farbu vytvára zmes srsti čiernej a bielej (tiež modrý beluš) s čiernymi platňami alebo s čiernym sedlom. Znaky pálenia viac či menej tmavého sa vyskytujú nad očami, na lícach, na hrudi, okolo konečníka a na nohách. Celý čierny plášť je prípustný.
• Bernský durič - Je biely s čiernymi platňami alebo celým čiernym sedlom. Pálenie sa vyskytuje v podobe viac či menej tmavých znakov nad očami, na lícach, na spodnej strane uší a okolo konečníka.
• Bruno de Jura (Jurský durič) - Základné sfarbenie je plavé s čiernym plášťom, niekedy is uhlováním (čierna srsť v plavé), alebo čierny so znakmi pálenie nad očami, na lícach, okolo konečníka a na nohách. Niekedy sa vyskytuje biela škvrna na hrudi. Táto škvrna môže byť jemne striekaná (čierno alebo šedo).
• Švycký durič - Táto nepríliš známa varianta je biela s plavo oranžovými platňami alebo sedlom, celý plavo oranžový plášť je ale prípustný.
Klasifikácia FCI
Číslo štandardu: č 59/28.06.2002, krajina pôvodu / patronát: Švajčiarsko, zaradenie v FCI: FCI VI. Duriče, farbiare a príbuzné plemená, sekcia č 1.2 Stredná duriče, pracovné skúška: áno, oficiálna skratka v SR: LZH, názvy plemena: Švajčiarsky durič, Lucernský durič, Schweizer Laufhund, Luzerner Laufhund.

Základná starostlivosť o psa
Je nutné mať stále na pamäti, že ide o psa, ktorého predkovia boli po stáročia používaní k loveckým účely. Hoci ide o povahovo bezchybného psa a výborného spoločníka, nie je možné nespomenúť jeho pracovný potenciál a množstvo energie, ktorú zo seba potrebuje nutne dostať. Švajčiarsky durič sa môže bez problémov stať úžasným, jemným a noblesným domácim miláčikom, ak má dostatok pohybu a zábavy. V domácnosti je to príjemný spoločník, extrémne čistotný, reagujúce na každé slovo a veľmi rýchlo sa adaptující na podmienky života v rodine. Nikdy nie je agresívny a ku človeku veľmi priľne. Švajčiarsky durič sa vie správať a výcvik nie je vôbec náročný vzhľadom k jeho tesnému vzťahu k majiteľovi a úzkej spolupráci s ním. Chov je podmienený zložením výkonnostný skúšky pre duričov na zajaca či srnu.

História plemena švajčiarsky durič
História švajčiarskych duričov siaha pravdepodobne až do čias, kedy Kelti obývali Španielsko, Francúzsko, Švajčiarsko a tiež Britské ostrovy. O Kelt je známe, že holdovali lovu - odtiaľ teda pochádza pokolenia najstarších loveckých psov. Ešte v 17. a 18. stor. prežívali švajčiarske duriče svoj zlatý vek, pretože vynikali v obľúbenej zábave vyššej spoločnosti - parforsnom honu. Ako ale v priebehu 19. stor záujem o tento "šport" strácal, upadala aj obľuba loveckých psov. Záchrana prišla čoskoro - v roku 1903 bol vo Švajčiarsku založený špeciálny klub pre duriča a plemeno sa podarilo vzkriesiť. V roku 1933 bol vydaný prvý jednotný štandard. Teraz sa plemeno delí na štyri varianty podľa sfarbenia. Samostatný štandard má plemeno švajčiarsky krátkonohý durič, ktorý sa delí na rovnaké farebné varianty. V Českej republike nie je plemeno zastúpené príliš veľkým počtom zástupcov. Najviac rozšírený je bernský durič.