Hádzanie lietajúceho taniera psovi je výbornou hrou, ale i užitočným doplnkovým športom trebárs k agility. Pes sa pri ňom precvičuje v obratnosti a rýchlosti a tiež v aportovaní.
V zahraničí sa poriadajú už i rôzne súťaže. U nás sa zatiaľ s touto hrou stretávame v podobe pútavých ukážok pre divákov na výstavách a iných športových akciách.

Je to skvelá hra - hlavne pre majiteľov temperamentných a hravých psov. Pes pri chytaní disku prevádza rôzne výskoky a krkolomné obraty. Preto by sme mali i pri tejto zdanlivo nenáročnej hre zvážiť jeho fyzické možnosti. U mladých psov, hlavne veľkých plemien, by sme mali počkať s intenzívnym tréningom až bude ukončený vývoj jeho pohybového aparátu. Staršiemu zdravému psovi táto hra len prospeje.

Disk – môžeme kúpiť takmer v každom väčšom obchode s potrebami a kŕmením pre psov. Vyrába sa z plastu alebo z pevnej látky (z ktorej sa šijú batohy) v pekných pestrých farbách, rôznych tvarov i veľkostí. Psy majú radšej disky látkové. I keď majú menšiu životnosť, zvlášť opatrnejším psom sa lepšie chytajú bez rizika poranenia. Plastové sú vhodné pre tvrdšie alebo už dobre trénované psy. U tohto druhu disku musíme dávať pozor, aby sme psa hlavne v začiatkoch tréningu nezranili a tým ho od ďalšej hry neodradili. Poškodený disk by sme mali včas vymeniť za nový, pretože pri hodu už nedrží predpokladaný smer a mohol by ohroziť psa i psovoda.

Disky, ktoré sa predávajú v športových potrebách, nie sú pre hru so psom vhodné. Spravidla sú vyrobené z menej pevného a odolného materiálu než taniere pre psov. Pokiaľ by ich rozhrýzli, mohli by ich úlomky i prehltnúť a zraniť sa. Nikdy takisto nenechávame psovi disk na hranie bez dozoru psovoda.

Výcvik – vždy trénujeme na rovnej, najlepšie trávnatej ploche. Podklad by nemal kĺzať, aspoň nie v začiatkoch výcviku. V okolí by nemali byť stromy alebo väčšie predmety, o ktoré by sa v zápale hry pes mohol zraniť. Takisto by to malo byť ďalej od rušných ciest, kde jazdia autá. Ideálna je záhrada, lúka, voľné ihrisko alebo nefrekventované parkovisko. Mäkký – teda trávnatý podklad je pri tréningu optimálny.
Psa najskôr s diskom musíme zoznámiť. Podávame mu v ňom maškrty alebo iné kŕmenie. Neskôr si disk pohadzujeme a potom mu ho skúsime ponúknuť. Pokiaľ pozná pes povel - vezmi, je to ľahšie, ale každý pes, ktorý rád aportuje po disku rád chňapne. Môžeme mu ho na kratšiu vzdialenosť i hádzať, ale pozor, aby sa nenaučil disk iba aportovať – teda nosiť zo zeme. Ľahké je, keď pes pozná povel – chyť – pri hre s loptičkou, potom stačí vymeniť loptu za disk a máme vyhrané.
Keď už pes berie disk rád do papule, skúsime sa s ním o neho ľahko preťahovať. Pokiaľ sa o neho i naďalej zaujíma, môžeme mu ho z krátkej vzdialenosti (asi 2 metre) ľahko hodiť. Neskôr vzdialenosť predlžujeme. Pes sa ale väčšinou snaží chytiť disk priamo u nás, preto budeme potrebovať pomocníka, ktorý psa v požadovanej vzdialenosti od nás pridrží. Môžeme i využiť povely zo základného výcviku – stoj – alebo – čakaj a tak udržať psa v potrebnej vzdialenosti od nás i bez pomocníka. Časom, pri opakovanom tréningu pes už pozná, že si má trochu „nadbehnúť“. Akonáhle začne s chuťou disk chytať – väčšinou výskokom, zo zeme alebo priamo z rozbehu, môžeme disk hádzať rôznym smerom i pod rôznym uhlom. Je zbytočné ho hádzať príliš vysoko, psovi sa zle chytá a o hru potom stráca záujem.

Hádzanie by sme si mali najskôr natrénovať sami bez psa, aby sme mu potom jeho snaženie zbytočne nekazili. Hádzať sa dá celou pažou alebo len zápästím. Na švihu a následnej rotácii potom závisí let taniera.
Disk by sme nikdy nemali hádzať viacerým psom naraz. V zápalu hry by mohlo dôjsť k vážnej zrážke a následnému zraneniu. Výbornou zmenou je hádzanie disku medzi viacerými osobami, pričom pes sa ho nadšene snaží chytiť. Ten totiž takmer vždy vyhráva.