Pes patrí nielen k najstarším, ale aj k najvšestrajnejším domácim zvieratám. Zo všetkých domácich zvierat existuje v najvätšej plemennej variabilite. Odhaduje sa, že človek vyšľachtil dodnes viac ako 400 rôznych plemien. Túto variabilitu možno pripísať skutočnosti, že človek využíva psa pri rôznych úlohách: pes chráni stádo, prenasleduje a durí zver, prináša korisť, ťahá ťažké bremená, hľadá a zachraňuje ľudí, či stráži ich majetok. Podľa prostredia v ktorom žije a pracuje dané plemeno musí pes vykazovať určité žiaduce fyziologické i povahové vlastnosti. Lovec v ázijskej stepi potrebuje psa rýchleho a loviaceho zrakom, zatiaľ čo lovec v hustých lesoch strednej Európy využije skôr psa vytrvalého, s vynikajúcim čuchom a schopným vyduriť zver. Vďaka selekcii teda človek vyšľachtil plemená, ktoré vyhovovali určitému účelu.

Starovek

 Pes bol v rôznych kultúrach ponímaný rôzne: niekde bol uctievaný, inde zatracovaný. Bol dôležitým zvieracím symbolom v afrických kultúrach bol označovaný za nosiča ohňa, v antike ho zasa považovali za šťastné znamenie. V niektorých kultúrach ho považovali za strážcu neba. Vďaka svojej príslovečnej vernosti sa stal početným motívom európskeho maliarstva, v Japonsku sa zasa stal symbolom manželskej vernosti

Staroveké Grécko

Gréci si psov tiež cenili. Chovali v svätyniach boha Asklepia posvätné jedince, ktoré pomáhali uzdravovať chorých. Lovec Oriona mal dvoch psov – Procyona a Síria. Sírius dal dokonca svoje meno najjasnejšej hviezde na oblohe. Grécky boh podsvätia Cerberus mal 3 psie hlavy. Aj Ikarios vlastnil psa menom Maira, ktorý doviedol jeho dcéru k jeho mŕtvemu telu. Dvojhlavý Orthus strážil stádo dobytka Geryona a zároveň bol otcom Chimérinej dcéry Sphinx.

Gréci chovali predovšetkým veľké psy na boj a malé psy pre potešenie. Vyskytovali sa tiež lovecké psy privezené z Egypta a Ázie, Gréci ich však cielene nechovali. Chov psov v dnešnom ponímaní zaviedli až v Rimania. Na šírich pláňach používali Gréci k stráženiu stád oviec pred vlkmi predchodcov dnešných pastierskych psov. Z týchto psov sa neskôr vyvinuli plemená ako komondor, kuvasz a kangal.

Staroveký Rím

Rímsku Dianu, podobne ako boha obchodu Merkúra, sprevádzajú lovecké psy.

Rimania boli zrejme prví, čo sa zaoberali systematickým chovom psa - plemenitbou. Vlastniť psa bolo rovnako módne ako vlastiť otroka. Medzi obľúbené plemená patrili najmä väčšie psy, ktoré slúžili ako strážcovia dvora a majetku, o čom svedčia aj varovné nápisy, ktoré archeológovia objavili v Pompejách. Dnešné tabuľky „Pozor pes“ majú teda históriu siahajúcu až do týchto čias.

Staroveký Rím bol nielen mestom zápasov gladiátorov, ale aj mestom psích zápasov, ktoré patrili k obľúbeným kratochvíľam jeho obyvateľov. Chov psov v Ríme sa preto špecializoval najmä na plemená vhodné pre psie zápasy. Svoje zastúpenie však našli aj lovecké a spoločenské plemená. Pôvod dnes známych plemien v rímskych plemenách však doposiaľ nebol preukázaný.

Staroveký egypt

Egypťania podobne ako Inkovia, Iránci či Indovia uctievali psa ako strážcu podsvetia a sprievodcu do kráľovstva smrti. Pre psa to znamenalo veľké ocenenie, pretože Egypťania povyšovali kult smrti nad všetko ostatné. Ich boh Anubis mal ľudské telo a psiu hlavu. Egypťania si psov ctili natoľko, že keď pes zomrel, zabalzamovali ho a uložili jeho pozostatky na zvláštne pohrebisko. Najstarším zobrazeným psom je pes, ktorého môžeme označiť za predchodcu dnešných chrtov. Popri ňom nachádzame často zobrazenia stavačov, ktoré Egypťania používali pri love zajacov a gaziel. Do Egypta prenikli z Mezopotámie aj molosoidné psy, ktoré nachádzame na zobrazeniach bojových scén. Nie je však isté, či Egypťania sami používali týchto psov v boji. V egyptských domácnostiach sa rozšíril aj chov spoločenských psov podobných dnešným jazvečíkom. Najrozšírenejím chovaným plemenom Starovekom Egypte však bol zrejme predchodca dnešného basenjiho, ktorý našiel široké využitie – používali ho ako pri love, tak aj ako spoločníka. Často však fungovali aj ako požierači zvyškov a výkalov  

Mezopotámia

Akadská bohyňa Gula bola patrónkou psov v Mezopotámii. Ľudia jej z vďačnosti nosili psov vymodelovaných z hliny. Na ranosumerských pečatiach sú často zobrazené psy s veľkou hlavou, podobné dnešným mastifom, ktoré sa v Mezopotámii objavili o niečo neskôr ako chrty. Tieto psy slúžili na lov levov a divých svíň, či ako bojové psy. Na neskorších akadských pečatiach sú tieto psy najčastejšie zobrazované ako pastierske psy. Približne 1000 rokov pr. Kr. došlo v Mezopotámii k primiešaniu krvi tibetských dogovitých psov do miestnych molosoidných plemien. Tieto psy sa vyznačovali nízkym prahom agresivity a používali ich ako vojnové psy. Kroniky dokladajú cielený chov molosoidných psov na psích farmách.