Som veľmi prekvapená a pohoršená z takejto reakcie na môj príspevok, zrejme nemáte ani tušenia čo ste mi napísali. Neviete nič o celkovom priebehu choroby môjho psíka o mojej starostlivosti o jeho liečbe o mojich pocitoch o mojom smútku. nikdy by som sa ho nevzdala a vôbec nie že veterinár povedal ...on nepovedal pretože správny veterinár to nepovie bolo to zvažovanie všetkého poznal jeho zdravotný stav ... vždy je rozhodnutie na majiteľovi....Neviete vôbec nič..... a poradím Vám nepíšte a neprispievajte ak nerozumiete ak neviete pochopiť a ešte rozhodnutie majiteľa dať uspať psíka nie je vôbec pohodlnejšie ak toto niekto napíše je to jeho názor ako je aj názor že ak má psík bolesti ak nevládze a zlyháva mu pomaly a isto všetko a nechať ho v takom stave i pomocou liečby a pozerať ako trpí a nežije svoj život len v bezvládnosti ťažko prežíva tak prepáčte môj názor je že nechať trpieť je veľmi veľmi zlé. ak ste ma nepochopili prosím nereagujte na môj príspevok lebo Váš komentár sa ma veľmi dotkol. Neviem Vás osloviť nakoľko ste sa nepodpísali nechcela som ani reagovať ale musela som.ako som napísala v pôvodnom článku ...môj pes bol môj život.....vy neviete ako mi je ...nikdy by som takto nevedela napísať niekomu kto príde o svoje zvieratko ako Vy mne pretože ja viem ako to bolí a aké je to ťažké......pochopí ma len ten kto prežíva podobnú situáciu...

Naprosto chapu a rozumim. My mame obrovsky zal, bolest a smutek za nadim drahym pejkem Rawineckem. Byl to trp.spic oranzovy a nas drahy clen rodiny. Zemrel, bylo mu skoro 17 let. Nevide a neslysel, mel nador ny prudusnici, ale nase velka laska a pece ho drzela porad v nasi naruci.
Ta ztrata, ten obrovsky smutek, nejde uz rok prekonat. V noci jsem mela sen, ze se k nam vratil a ja vim, ze je tady, ale je obrovska bolest, kvuli ktere si joneho pejska nemuzeme dovolit. Tak objimam a siju obleky jinym. Neni to reseni, ale nekdy to pomuze setrit slzy.
Jarica

Dnes som bol dať môjho miláčika zlatého retrievra 13rocneho uspať.uz nemohla chodiť mala rakovinu žalúdku veľký nádor.tiez som váhal či ju nechať trpieť a umierať v bolestiach z 30kg schudla na 30kg.ale to sa nedalo pozerať na utrpenie a tak zodpovednosť som zobral na seba.strasne to boli plačem celý deň ale verím že je to tak lepšie.pochyby zostanú vždy nejaké lebo to nebol len môj pes kamarátka ale člen rodiny.ajka verím že sa máš lepšie.

V piatok (včera) zomrel môj psík Duni. Som z toho veľmi sklamaná. Mala som ho rada, I môj králik sa s ním veľmi dobre zabával. Mal karamelovú farbu, a červené oči.

Pánboh nám poslal na svet tieto štvornohé stvorenia na to, aby nám obohatili a presvietili život, urobili nás šťastnými a lepšími ľuďmi...Každý psík je nositeľom najkrajších ľudských vlastností, ktoré mnohým ľuďom chýbajú..Nikdy nám neublížia, teda iba jediný raz - keď nás navždy opustia...Aj ja som už dva týždne ako bez duše, s mojou fenečkou Gitkou odišlo zároveň aj kus môjho srdca...Dala mi to, čo som nikdy nepoznala a ukázala mi, aká nádherná je psia ríša a život v nej, a preto sa len veľmi ťažko vraciam do tej ľudskej....Mučí ma rakovina duše, na ktorú som ochorela po jej odchode...Bola mi srdcu najbližšia živá bytosť, moje dieťatko, stratila som zmysel života...Namiesto Gitky už zaspávam a prebúdzam sa s Lexaurinom a musela som dostať aj infúzky...Ano, takto strašne bolí rakovina duše ;(((

Už mesiac chodím ako zombie, bola mi ako moje štvornohé dieťa, nechutí mi jesť, nič ma nebaví a neviem sa tešiť zo života. Inak som bola vždy živelná, veselá a energická. Úplne súhlasím s napísaným a výstižným pomenovaním stavu duše po odchode milovaného psíka. My sme zažili obrovskú traumu 15.8.16 a dodnes to veľmi bolí, každý pohľad na miesto kde ležievala, kde behala po záhrade a všetky tie jej loptičky a kačičky, ktoré nám tu ostali. Tá bolesť je neznesiteľná a viem, čo prežívajú ostatní. Prajem veľa síl a harmónie...

ja uz rok a 2 mesiace. Oni sa nam vratia, cakajte ju. Mam zivy dokaz o tom verte mi....
Ste uzasna ze ju tak milujete a preto sa Vam vrati.... :D . Len to stale opakujte a dakujte tomu hore za jej navrat:D skutocne to fun guje a vracaju sa a asi aj my. Katolcika nauka je asi klamstvo ... ale verit treba ak budete lepsim clovkom :D

Po práci si manžel išiel zdriemnuť. Deti išli von. Ja som sa rozhodla, že pôjdem do pivnice a poskladám si konečne svoj bicykel. Deny však chcel ísť so mnou. Nechodila som tam často, ale takmer vždy som ho so sebou tam zobrala, v podstate všade. Tu som urobila najväčšiu chybu svojho života. V pivnici bytovky bola rozložená návnada na hlodavce. Bola som ale kľudná, pretože s týmto druhom jedu sa už Deny zopárkrát stretol, a zakaždým ho obišiel. Skladala som bicykel na druhom konci chodby, keď v tom sa Deny niečoho dožadoval, škrabal o otvorené dvere našej pivničky. Robil to vždy, ak sa chcel dostať k nejakej pre neho chutnej potrave. Zistila som, že sa dožaduje otravy, ktorú som tam nikdy predtým nevidela. Bolo to také ružové ploché, v malom sáčiku, chcel mi to vybrať z ruky a medzitým chutne mľaskal, ako keď sa doma naje. Okamžite som s ním išla hore. Zobudila som manžela, pohľadala som na internete ako postupovať v takom prípade. Písalo, že treba podať mlieko, tak som mu podala niekoľko striekačiek. Prišli domov deti a keď som im povedala, čo sa stalo, dcérka mi povedala, že vie presne že tam boli 4 sáčky toho jedu. Zjedol teda tri. Volala som veterinára,bolo 19:45h. Cesta trvala asi 20-25 minút. To už bolo presne hodinu potom, čo Deny tú otravu zjedol. Dovtedy čulý 7 ročný pes, zrazu po podaní injekcie na dávenie zoslabol, pochopiteľne, však je to záťaž pre organizmus, povedal veterinár. Zvracanie neprišlo. Veterinár sa rozhodol, že to skúsi ešte raz. Pichol mu druhú dávku. Deny mi na rukách odpadol, upokojoval ma, že sa nič nedeje. Prišlo prvé zvracanie, ktoré však po návrate domov už neprestalo. Dostal injekciu Kanavit a dal nám čierne uhlie, prvú dávku po pol hodine. Stále ho tlačilo na stolicu a črevá mu strašne pracovali. Začal sa boj, v kuse vracal, a asi po polhodine prišla prvá krvavá hnačka. Najprv vyvrátil ružovú penu/otravu/, potom už po podaní čierneho uhlia vracal čierne. V jednom kuse mu tiekli sliny. A začal piť, strašne veľa. Napil sa, nestihol ku nám dôjsť a už zase všetko vyvrátil. Celú noc sme zmývali, umývali ho. Celý bol čierny od uhlia, zaslintaný, povrackaný, pokakaný. Bolo mi to celé čudné, ale keďže veterinár nám povedal, že máme už len čakať, že prvé prejavy otravy sa dostavia najskôr o také 3-4-5 dní, tak som čakala, že to prejde. Čítala som medzitým rôzne fóra a rady na internete, a aj tam som dočítala toho istého. No ani vo sne som si nepomyslela, že to už sa blíži jeho koniec. Raz mu bola zima, tak som ho zabalila do deky, raz teplo, tak som s ním sedela na balkóne. Zakaždým, keď mu bolo horšie, keď na neho išlo vracanie som ho hladkala, alebo masírovala telíčko, bruško. Boli sme pri ňom celú noc hore, ale asi som dostala mikrospánok, keď ma manžel zobudil, že už zvracia krv. Môj najdrahší Deny sa doslova zvalil ku mojej strane posteli a konečne sa ukľudnil. Celý čas som ho hladkala z postele. Dovtedy nevedel poležať ani chvíľu, iba sedel , schúlený pod stoličkou. Ale keď začal plakať tak urputne, ako nikdy, vedela som, že je toto neprežije. Zišla som k nemu na zem, pobozkala som ho posledný krát, on začal kopať labkami a po chvíli začala vytekať krv z nosa, začala som revať, manžel sa zobudil a môj najdrahší Deny posledný krát vydýchol. Celý čas od tej prvej injekcie mal chudák otvorené oči, rozšírené zreničky, už tom nebol môj Deny, akého som poznala .
Viem, že za to všetko jeho trápenie môžem iba ja.
Nikdy si to neodpustím, nikdy!
Mám dve malé deti, ale tento tvor bol so mnou vždy, keď som bola doma a nikto iný so mnou nebol. Chodil so mnou všade, veril mi, a ja som bola taká sebecká, že som ho brala všade, aj keď to bolo pre neho nebezpečné.
A teraz som na svoju sebeckosť doplatila. Otec nebožtík mi hovorieval: rozmýšľaj rozumom a nie srdcom, lebo na to doplatíš! A doplatila som zaň, ukrutnú daň.

Ešte som zabudla napísať, je to ešte čerstvé. Stalo sa to 11.6.2016 o 04:00h. Trápil sa 9 hodín....

No neviem povedat iba to ze, je mi to luto. Ale mat otravu tam kde mate zvieratka je egoizmus. Radsej pasce alebo macku...
Je mi lutoa hlavne vasho piska. Musel mat bolesti ... miloval vas a vy jeho ale vasa chyba ho stala zivot. Ja vzdy chodim a prosim ludi na dedine . nemajteotravy otravite nielen mysi ale aj vtakov a ostatne!!! Potom nech s Vamni Boh nalozi rovnako .. tak hovorim egoistom. Vy ste podcenili nebezpecenstvo a zaplatili krutu dan je mi to luto.... Mate Denyho pochovaneho niekde? Myslite nanho hovorte s nim , on sa vrati . mam zijucidokaz ze naozaj sa smrtou nic nekoci. Ale aj tak Vas bude kazda smrt trapit..... a boliet. Deny sa vrati . A verim ze uz date vacsi pozor na neho . Je s vami vidi vase trapenie, a boli ho to....

16.9.2016. Dátum, na ktorý tak skoro nezabudnem. Môj, náš " švajčiar" Cézar bol uspatý, lebo to tak bolo preňho najlepšie..mal rakovinu, zistili sme to neskoro a bohužiaľ na konci to šlo strašne rýchlo. Mal iba dva roky a to je jedna z vecí čo ma ničia. Na začiatku to bolo krásne, nádherne šteniatko, hravé, robilo nám obrovskú radosť, v mojom prípade láska na prvý pohľad, boli na výber aj iné, ale chcela som len jeho. Všade, kde sme s nim prišli, obchody, ulica, akcie, sa ľudia pristavovali, hladili, obdivovali a ja som rástla pýchou že akého to máme krásneho psíka. Vyrástol a robil nám radosť, každé ráno nás chodil budiť nadšený že nás vidí, bláznivo skákal a olizoval všetkých, najspokojnejší bol keď mal celú svorku pokope, pod dohľadom. Dcéra s ním chodila na cvičák, naučil sa veľa, vedel si ale niekedy presadiť aj svoje ako to u veľkých švajčiarov býva. Žiaľ, vkrádala sa pomaly zákerná choroby a hoci príznaky boli spočiatku nenápadne, našli sme potom aj hrčku na krku, boli sme u veterinára a operácia bola naplánovaná ale už neskoro, dostal zápal pľúc a potom to šlo rýchlo, už sme nestihli operáciu, dýchal veľmi ťažko, ani nechcel jest, už sa len presúval- najlepšie mu bolo vonku na kamienkoch kde nikdy predtým neležal.. takže rozhodnutie muselo padnúť a zostalo to na mne, ani neviem ako som to zvládla resp. zvládli, boli so mnou aj deti. Chcem povedať, od malička som stále mala rôznych psíkov, ale tento sa mi dostal až pod kožu a ja doteraz za nim smútim a plačem hoci je január, neviem si pomôcť, neviem to spracovať, stále si vyčítam že som mohla urobiť viac, inak, skrátka aby tu so mnou ešte bol. Nikdy nezabudnem na tie jeho pohľady, keď zastal a v očiach otázka či mu pomôžem. Hrozne mi chýba a ten piatok by som najradšej vymazala z hlavy. Ja len dúfam, že sa nebál a že mu aspoň trochu pomohlo, že sme boli v posledných chvíľach s ním.. je stále s nami, pozerám sa naňho každý deň, aj teraz.. keď píšem a dúfam, že raz tá bolesť nebude až tak veľká..
Máme teraz nového psíka, rovnakej rasy, je krásny, milý ale nie je to Cézar. Ten bude navždy v mojom srdci, nech to uz akokoľvek pateticky znie.

obrali ste sa o cas... as nie neznie to pateticy, Cezar je s Vami a vrati sa k Vam - znovuzrodi sa ak ho budete cakat spoznate ho. Mne sa vratil Timi... na fabra a kersba ale povaha, oci tie iste

obrali ste sa o cas... as nie neznie to pateticy, Cezar je s Vami a vrati sa k Vam - znovuzrodi sa ak ho budete cakat spoznate ho. Mne sa vratil Timi... na fabra a kersba ale povaha, oci tie iste

Ja sa nedokážem vyrovnať so stratou nášho psíka, skonal 29.12.2016 po dvoch operáciách. Kedysi zhltol hopsi guľku, nevedeli sme o tom a urobil to nechtiac. Od 11.12.2016 začal zvracať, na sono mu našli predmet v črevách, mal bolesti. Po operácii mal stále krv v stolici čo predtým nemal. Previezli sme ho na špecializovanú kliniku do Hodonína, kde zistili endoskopicky prasknutý žalúdočný vred. Okamžite ho operovali a potom to vyzeralo, že sa z toho dostane. 29.12.2016 dopoludnia vyzeral v pohode, tešil sa. Poobede nastali komplikácie, vraj mu praskol ďalší žalúdočný vred, ktoré dostal z liekov na utlmenie bolesti... Previezli sme ho domov a 30.12.2016 sme ho na záhradke dôstojne pochovali... Lenže sa nedokážem spamätať z tej straty, to ticho čo po ňom zostalo, to je strašné. Mal len 6 rokov. Bol pre nás všetkým, spôsoboval nám obrovskú radosť, lásku nám dával... Včera, 31.12.2016 sme si zadovážili šteniatko ale mám pocit, že stratu pôvodného psíka nám nič nenahradí.

Nikdy sda tym uplne nevyyrovnate. Vzdy to bude boliet. Ja som mala jedneho kocurika iba 7 mesiacov zabil mi ho nechctiacc otec, presil ho autom. je tomu rok a 2 mesiace a boli to rovnak. mam 6 jeho sestricku, mamu, otca, najddusika ktoreho som nasla 16 dni po jeho smrti (- bola som psychicky na dne. Vzal mi srdcee, bol mojim tienom ), a teraz 2 4 mesac. drobcov. Ale pred 2 mesiacmi mi nahle zomrel dalsi drobec a ten mal iba 2,5 mesiaca. Boli to... vsetko strasne boli. Nikdy sa neoberte o vzacnyy dar - cas s nimi....eutanazia je dobra pre majitela , je to pohodlnejsie.... nesuhlasim s uspavanim zvieratiek ....Moji znamy odmietli uspat svojho vlciaka, len preto ze je stary a tazko chodi, nechali ho dozit a zil este 1/2 r ... toto su milujuci priatelia

Zlaté srdiečko v zlatom kožušku, to bol náš Hery zlatý retriever, náš anjelik moja láska ako som mu vždy hovorievala, keď som ho uvidela na záhrade.
Ochorel epilepsia, dostával enap na srdce, liečiky na klbiky. Len je mi nesmierne ľúto, že sme nevenovali dostatočnú pozornosť preventívnu jeho nôžkam, ktoré okamihom prepuknutia choroby úplne odišli ale dokázali sme vstať a pomocou liekov začal opäť chodiť, pomaly a avšak bez príčiny štekal. Vraj porucha správania sa. ale chodili sme pravidelne na prechádzky a tam neštekal, mala som pocit , že sa zamestnával chodením a neštekal. Avšak to boli asi varovné príznaky , že mu niečo je. V osudný deň na na štedrý deň ráno asi dostal mrtvicu. Bohužiaľ privolaný zverolekár nič konkretné nepovedal, mal už štedrovečerný rituál a do toho my s chorým havkom . Pod ťarchou týchto udalosti sme sa rozhodli ukončiť trápenie havka som privolia eutanáziu. Chyba, mali sme sa pokúsiť ho ešte zachrániť Neviem či by to šlo. Možno. Dnes je mi strašne, bolesť neskutočná bolesť. to sa nedá opísať, to neprajem nikomu zažiť. Deti, starí ľudia a zvieratá by nemali by nemali trpieť. Oni patria do kategorie bezmocných odkázaných na nás, schopnejších. Nedovoľme toto utrpenie a keď už je nech je plné lásky a pochopenia. Bože ako to boli, ako nesmierne boli ...............

Stalo sa to dnes cca o 15:10 môj miláčik mal len 5 rokov. malí yourks. terier. Volal sa Max... Ten psík bol taký výnimočný a zlatý. Bola som pri príbuzných a už som mala ísť domou. Už som bola na ceste a rodičia s bratom a Maxom ma odchytili a povedali: " poď rýchlo do auta ideme k zverolekárovi" sadla som a spýtala čo mu je. Stalo sa mu to že bola zabíjačka a všade bolo mäso a on rád sa motal okolo toho. a tam bol ešte jeden pes (bratrancov pes) ktorý po ňom skočil a uhryzol ho.. už bolo pozde chodiť k zverolekárovi a taktiež nebol doma. Tak sme ho pochovali na záhrade. <3 Odpočívaj v pokoji kutuško môj <3 Milujem ťa

Tento rok 2016 nám odišiel náš psík, ktorého sme mali veľmi radi.. Bol pre nás všetkým a celý náš život a organizácia času bola závislá na ňom. Veľmi nám utužil rodinu a naučil nás ako si vážiť a užívať život.
Mal iba 7 rokov a nič nenaznačovalo tomu, že by sa také niečo malo stať. Ešte ráno sme sa s nim hrali a večer sme ho museli dať uspať.
Na obed začal byť apatický, poobede nechcel jesť a vo večerných hodinách strácal vedomie a upadal na zem. Po príchode na kliniku mu pán doktor urobil sono a našiel tekutinu pri srdiečku. Mal rokovinu... Nikdy by ma nenapadlo že to môže mať taký rýchly spád (od obeda do 23:00).
Nebránil sa vyšetreniu, nebránil sa ničomu ako to bolo u neho zvykom u doktora. Neostávalo mi nič iné ako zavolať rodine a oznámiť im, že musím nášho miláčika uspať (bola ešte možnosť tekutinu odsať, ale predĺžilo by mu to život o 1-2 týždňe... zbytočné trápenie)
Po príchode domov som bol tak unavený a vyčerpaný z celého dňa, že som si ani neuvedomoval čo sa to vlastne stalo.
Ráno keď som sa zobudil, bol to neopísateľný pocit, bohužial v zlom slova zmysle.. Nikdy nezabudnem na to ráno a na ďalšie. Bolesť bola prisilná, vkuse sme všetci plakali aj keď sme sa snažili nájsť akúkoľvek aktivitu na rozptýlenie.
Teraz keď píšem tento príspevok po 2 mesiacoch opäť plačem a je mi za ním veľmi smutno. Na druhej strane sa snažím myslieť na to všetko krásne čo nám dal a aký bol skvelý... Neľutujem nič, iba som nečakal, že odíde tak skoro.. bolo to veľmi skoro a nečakané...
Tento príspevok nepíšem preto aby som sa ľutoval. Iba chcem povzbudiť všetkých, ktorí teraz prežívajú túto situáciu... Časom sa to bude zlepšovať, ale nezabúdajte, že aj keď ste svojho miláčika milovali, nie je to koniec vášho života! On ho s vami prežil najkrajšie ako vedel a zvieratá nepríjmajú smrť tak ťažko ako my ľudia. Je to súčasť života a váš život musí pokračovať ďalej za každú cenu!!!!!
My sme dali svoju lásku spopolniť a mám ho v urničke na záhrade. Nespôsobuje mi to bolesť každý deň, práve naopak, som rád, že mu môžem zapáliť sviečku a porozprávať sa s ním. Túto možnosť naozaj odporúčam a je to skvelý spôsob ako sa so stratou čo najlepšie vyrovnať. Váš psík bol pri Vás celý život a zaslúži si takýto odpočinok, aj napriek cene.. peniaze nie sú dôležité..
Ešte raz držím palce a držte ich aj mne, ešte to nemám za sebou!

Časom sa to bude zlepšovať, ale nezabúdajte, že aj keď ste svojho miláčika milovali, nie je to koniec vášho života! On ho s vami prežil najkrajšie ako vedel a zvieratá neprijímajú smrť tak ťažko ako my ľudia. Je to súčasť života a váš život musí pokračovať ďalej za každú cenu!!!!! - Veľmi Vám ďakujem za tieto slová, presne toto som potrebovala, aby som si to uvedomila. My sme prišli o naše milované zlatíčko pred piatimi mesiacmi a stále som sa s tým nevyrovnala, jej strata ma veľmi bolí, denne si za ňou poplačem a zapaľujem na jej hrobčeku v záhrade sviečku...

Som rad ze niekomu moje slova pomohli. Taktiez kazdy den zapalujem sviecku ake idem dalej